Ostatné poviedky

Prečo vlastne snívam?

4. března 2012 v 20:53 | Taylorova99

Poviedka, ktorá mala ísť samozrejme do súťaže u Ann, no termín som samozrejme nestihla...čo je mi znovu ľúto a znovu sa trápne ospravedlňujem, za svoju neschopnosť. Ja mi naozaj ľúto ako to skončilo a je to aj moja vina. Som si toho 100% vedomá. A ďakujem za konečná hodnotenie Ann ;)

A teraz už k poviedke (ktorú si dúfam aspoň niekto prečíta, pretože moje prognózy sú mizivéa môžem za to samozrejme ja, pretože moja aktivita na blogu je FUUUUUUUUUUUUU...a pretože, pretože...)


Prečo vlastne snívam?

Pretože je to súčasť mňa. Niečo na čom každý deň trvám. Viem, viem, je to príliš adolescentné snívať deň čo deň, lenže mne tieto nikdy nesplnené a nereálne blbostičky prinášajú záplavu endorfínu pre moje srdiečko a mozog. A nie sú to len obyčajné sny...nie sú to ani sny, kde mám veľkú kopu peňazí, za ktoré si kúpim milión päťsto topánok, päť luxusných áut, charakter a prácu. Sú to sny a predstavy, ktoré sa nikdy nedokážu splniť a predsa majú svoje krásne čaro.

Tak by som Vám teda rada predstavila jeden môj obyčajný deň spríjemnený snami.

Už je ráno...už počujem mamu ako otvára dvere a na tvári cítim jazyk môjho psa. Nikdy, teda skoro nikdy, nevstávam bez tohto rituálu. Už vtedy začínam snívať.

Krásne by bolo otvoriť oči na podnet slnečných lúčov, ktoré mi svietia priamo do ksichtu. Spamätať sa z toho, že ležím v úplne cudzej manželskej posteli, v krásnom cudzom dome. A kde je sakra ten chlap, ktorý ležal vedľa mňa? Robí predsa kávu, ktorý mimochodom nepijem, iba v pyžamových nohaviciach, pretože vrchnú časť jeho pyžama mám na sebe nahodenú ja. Po dlhšom vylihovaní a vydávaní "vstávacích vzdychov" by prišiel, oprel by sa o zárubňu dverí a milo sa usmial.

"Liev preboha kedy si si naposledy strihal nechty?" By bola určite prvá veta, ktorá by zo mňa vyšla.

"Včera, prečo?" Ruku by si dal pred tvár skúmal by rohovinu vyrastajúcu zo svojich prstov.

Z nádejnej konverzácie musím narýchlo odísť, pretože mama tie dvere naozaj otvorila a Bruno mi naozaj začal oblizovať tvár. S nespokojným výrazom a zjavnou nechuťou a ešte s maminým napomínaním, nakoniec vstanem. Rýchlosťou blesku nahádžem do tašky nejaké knihy, spravím rannú hygienu, oblečiem sa, obujem sa a vychádzam z bytu priamo do výťahu...

Čo keby sa výťah zasekol? Teda čo keby som privolala suseda a on by sa zasekol so mnou? To by bolo vzrúšo. Hlavne keby ma potom pozval k nim domov na čaj. Predstavivosť mi už pekne začína pracovať, no musím ju trošku tlmiť, pretože mi nabúra sleď myšlienok pripravených na test, hneď na prvej hodine.

Cestou do školy, keď snorím vo vrecu a hľadám mp3, ktorej následnej rozmotávam slúchadlá, ktoré si vkladám do ušú a vyhľadám si obľúbenú pesničku, si dávam aby som nesnívala veľmi, pretože dnešný vodiči sú menej ohľaduplný a neberú ohľad na snívajúcich ľudí...oni Vás normálne zrazia na strede cesty!!!

Započúvam sa do Müllerovej pesničky.

"Nikdy v tom istom meste,

a keď v tom istom meste,

nech je teda aspoň tma...

Nikdy vo svojej posteli,

a keď vo svojej posteli,

šialene miluj ma..."


Pospevujem si text, no nie moc nahlas, aby náhodou okoloidúci ľudia neprišli na to, že majú dočinenia s trošku labilným človekom.

A čo keby som na okamih zavrela oči, ešte hlbšie sa vryla do textu a Rišovho zamatového hlasu, potom tie oči otvorila a oproti mne by kráčal sám majster? Prišiel by až ku mne (tomu sa hovorí náhoda doriti!!!) a naznačil mi aby som si dala dolu slúchadlá. Ja stále v pomykove, by som iba zírala na jeho obrí zjav. Keď by som konečne prišla na to, čo odo mňa chce a keby som to náhodou aj pochopila a dala si tie veci preč z uší spýtal by sa: "Slečna neviete náhodou kde je nejaký prijemný bar?"

"Máte na mysli niečo nóbl alebo niečo pre ľudí s obyčajnými príjmami?"

"Ja som tiež obyčajný človek s obyčajnými príjmami." Uškrnul by sa. V očiach by mu hrala radosť, ktorú by som spozorovala aj cez slnečné okuliare.

"Nie...Vy ste Boh." S miernim začervenaním by nakoniec zo mňa vyšlo.

"Je pekné, že to o mne tvrdíš, ale Boh určite nie som." Úsmev na tvári by mu zotrvával stále.

"Tak aspoň poloboh."

"Príma sa...Tak teda neviete o nejakom bare?"

"Čo by som nevedela. Len mi nedá nespýtať sa. Čo robí slávny Richard Muller v mojom meste? A prečo sa pýta práve mňa? Prepáčte, ale som riadne v pomykove."

"Pretože by som si rád posedel v nejakom príjemnom podniku práve s vami slečna. Teda ak by Vám to nerobilo problém."

"Nerobilo, lenže ja musím ísť do školy." Vzdychla by som si.

"Ale ja som Richard Müller."

"A pekne toho využívate."


"Doriti!" Slušne zanadávam...Ktorý idiot nedal kameňom a iným neživým veciam nohy?


"Meggie učila si sa?" Zvreskne na mňa spolužiačka.

"Ani moc nie." S neprítomným výrazom a monotónnym hlasom jej odpoviem.

Keby tak niekto prišiel a vyslobodil ma z tejto nudnej časti môjho dňa.

A ďalší menší sník je na svete.


Išla by som na vecko. Viete, prírode proste nerozkážete...a močovému mechúru tiež nie. Keď by som konečne prekonala tú dlhú cestu k úľave na nie až tak verejných miestach by ma niečo zarazilo.

"Dofrasa! Títo muklovia niekedy fakt nevedia čo znamená slovo hygiena." Ozvalo by sa z prostrednej kabínky.

"Prepáčte sa pánske záchody sú inde. Tu ste na dámskych."

"A ešte ma budú aj buzerovať. Slušný človek sa tu nemôže ani v kľude vyšťať." Už by som aj trošku tušila o koho by mohlo ísť (veď je to predsa môj sen).

Keď by sa dvere záchodu rozleteli (ako to má dotyčný v záľube), zbadala by som môjho vysneného nereálneho chlapa.

"Meggie?"

"Uhm...a ty si ma ani nespoznal!" Pohoršovala by som sa nad Snapovým nedopínajúcim a dokonalým uvažovaním.

"Prepáč! Vieš, že teba by som spoznal hneď. Teda iba keby sa mi chcelo tak strašne šťať ako teraz. Skús to brať ako ospravedlnenie." Uchechtol by sa.

"Skúsim." Urazene by som zabodla svoj pohľad do zeme.
"Vedel by som o jednej veci, ktorá by mohla tento malý incident odčiniť." Anjelsky a zároveň lišiacky by sa mi zahľadel do očí.

"Snape! Ja nie som lacná štetka, chlapče." Povedala by som úplne prirodzene, bez chochmesu.

"Myslel som, že ma máš rada."

"Áno, až veľmi." Prikývla by som hlavou a on by sa jednoducho a tak špeci usmial.

Opatrne zatrasiem hlavou aby som nenarušila "pokoj" vyučovania, keď profesor a jeho vysvetľovanie inseminácie prasiat je určite dôležitejšie ako nejaký Severus Snape.


Vyučovanie sa obvykle končí 14:10 a ak po mňa náhodou nepríde otec (v poslednej dobe som strašne zlemračela) tak idem domov peši a to buď so sprievodom spolužiačok, alebo s kamarátkou mpétrojkou v ušiach. Dnes je ideálny deň pre druhú možnosť a skutočnosť dva. Slúchadlá si narvem asi do mozgu a oni sa aj tak rozhodnú vypadnúť. Pár krát ich zatlačím do ucha a zvolím vhodný výber interpreta. A teraz by sa mohlo stať asi toto.


"Je zaujímavé, že taká fanúšička Garyho Sinisa nepočúva jeho hudbu." Zakričal by mi ktosi do ucha a blízko pred tvárou by sa mi zjavil ksicht Sinisa. Ideálna šanca vlepiť mu nehoráznu pusu. No ja som dievča slušné a aj celkom hanblivé.

"Budem za úprimnú. Vašu hudbu nepočúvam skoro vôbec a jediné čo ma na nej pobaví ste vy a vaše tanečné kreácie." Z huby by sa mi vysypalo pár "milých" slovíčok.

"Ďakujem za veľmi pozitívne vysvetlenie." Zrýchlil by krok a už by bol pár metrov predo mnou.

"To neznamená, že nezačnem." Dobehla by som ho (samozrejme, že by mi to chvíľku trvalo) a chytila za rameno. To by bol pocit!!!

"Nezačneš." Trucovito by sa vyhýbal môjmu pohľadu.

"Myslíte, že by som niekedy sklamala Garyho Sinisa?"

"Ja neviem. Ľudia si schopný všetkého."

"Nie takéhoto hriechu." Uškrnula by som sa a začala čítať z jeho očí.

"Uverím až vtedy, keď ma o tom presvedčíte."

"Poznám pár prístupných a pár neprístupných metód."

"Sme už dospelý, nič neprístupné nás nemôže obmedziť." Obaja by sme vedeli kam mierime.


Zašramotím kľúčom vo dverách bytu a oddávam sa vôni domova. Pár hodín strávim úplne živočíšnymi činnosťami ako je jedlo a učenie, hygiena, perina a hlavne posledná časť môjho bdelého snenia.

Ľahnem si do postele s pocitom "Aký bude zajtrajšok?". To bude asi jedno...hlavne, ak ten zajtrajšom bude.

Dovolím si ešte jeden príjemný sen pred oslobodzujúcim spánkom.



Ležala by som v tričku "Richard Müller" zakrytá perinou a obklopená plyšovými hračkami, keď by som začula lahodné a nebeské zvuky saxofónu, jemné bicie, rytmus basovej gitary, ďobanie do synťáku a scatovanie jedného slovenského jazzmana. Až by mi bolo ťažko otvoriť oči a iba by som počúvala text:


"Oblek mi je trochu tesný

myslím, že som poriadne zmužnel.

Páni v našich rokoch majú

ešte stále úspechy u žien..."


Pesnička, ktorá pre mňa nesie kopec príťažlivých vecí. Kopec vecí týkajúcich sa mužov.

Potichučky by som si pospevovala text. Hlavne tak aby som neprerušila majstrov pri svojom umení.

Potom by s ľahkosťou a zároveň s nevýslovnou silou (nevedela by som túto skvelú chvíľu opísať) by prišlo saxofónové sólo a Žáčkové tanečné kreácie. Zostali by sme úplne sami a samozrejme saxofón. Pod rukami by som žmolila paplón a naplno vnímala jeho prítomnosť (nie paplónovú).

A potom by som spokojne zaspala...


A spokojne zaspím, vyčerpaná celodenným snením.
Presne pre toto snívam!

Tam kde sa to všetko končí a aj začína

7. února 2012 v 17:43 | Taylorova99
...a tam všetci raz skončíme...
Ďalšia poviedka do SÚŤAŽE u ANN na tému KONEČNÁ
A ďalšia možnosť kedy môžete vybrať jedného súťažiaceho v tejto ANKETE a zahlasovať za neho. Ja by som bola samozrejme rada ak by ste zahlasovali za mňa;))
A tu je súťažná poviedka:


"Nejako mi je nepohodlne." Pomyslím si ako náhle otvorím oči. "A je to tu nechutne tvrdé." Sťažujem si. "Čo to mám preboha na sebe?" Obzerám si vlastné telo "obalené" v čiernej látke. "A prečo vlastne ležím, keď som len pred chvíľkou sedela a písala poviedku o niečom absolútne nereálnom?" Čudujem sa svojej aktuálnej polohe a skúšam sa rozpamätať.

Nič...absolútne rozumové vákuum. Skúšam sa postaviť z tejto postele...vlastne ono to ani tak nie je posteľ. Ono to je? Preboha! Veď ja ležím v rakve. A ešte ako spokojne. Určite to bude nejaký fórik jedného z mojich priateľov.

Houby s mákem!!! Rukami sa chytím drevených strán rakvy a zdvihnem sa. To čo zbadám mi vyrazí dych, teda ak ešte nejaký mám. Kráča ku mne skupina uplakaných ľudí, v čiernych odevoch a s vreckovkami vo vačkoch. Skupina ľudí, ktorú poznám viac ako najlepšie.

Hneď ako prídu bližšie k rakve začnú si ma obzerať. Mňa, ležiacu a mŕtvu. S privretými očami, čiernymi šatami, rukami založenými na bruchu. Náročne vyleziem z rakvy (už som vám spomínala, že moja kondička nepatrí k tým najlepším), no moje mŕtve telo zostáva nepohnuto v rakve. Nazerám do tvárí prítomným. Hlavne na mamu. Vidím ju plakať asi po prvý krát, viete...Nie tak ako keď ľudia plačú pri dojímavých filmoch a reláciách, ale tak matersky s výbuchom citov. Oči má opuchnuté, veľmi opuchnuté. V ruke žmolí vreckovku, vytrháva z nej malé kúštičky a vytvára s nich guličky. Presne tak ako ja. Vždy mi za to nadávala. Dotýka sa mi tváre a v kuse si niečo mrmle. Tak rada by som ju objala ako nikdy predtým. Cítila tú jej jedinečnú materskú vôňu a strašne rada by som sa znovu dívala ako sedí v kresle, štrikuje či háčkuje a pozerá pri tom jeden z tých romantických filmov typu "končíme všetky tak isto" .

Otec, postávajúci vzadu, ktorému stekajú po fúzoch slzy, dýcha ťažko. "Dal by som za teba aj život." To mi hovoril vždy pred spánkom, keď som bola ešte maličká a bez problémov. Lenže vtedy som veci chápala úplne inak. Otcove vyhrážky, že ma zbije z varechou, boli pre mňa peklom a reči o tom ako ma má rád, samozrejmosťou. Vždy hovoril, že som najlepšia, vždy ma pred všetkým chránil, vždy sa kvôli mne obetoval a vždy si ma zastával. Vlastne presne tak ako správny otec.

Moji priatelia, ktorý ma vo veľa veciach podržali, hodili mi záchranné koleso...robili presne to čo má priateľ či kamarát robiť. A ja som ich zasa rada rozosmievala a stále hovorila. "Hej ľudia! Jeden kútik k uchu, druhý kútik k uchu a už sa smejete!" A oni sa naozaj usmievali čo bolo pre mňa to najkrajšie. Strašne rada som spomínala na okamihy strávené s nimi. Hlavne na tie trápne, pretože na tie sa najlepšie spomína.

Nemôžem zabudnúť na ostatok rodiny. Na všetkých, ktorý so mnou prežívali moje detstvo, vymýšľali mi rôzne prezývky a dávali mi rady ako úspešne prejsť tŕnistú cestu životom.

Títo všetci postávajú obďaleč mojej rakvy. Plačú, smrkajú, upriamujú na mňa pohľady, dotýkajú sa ma a ja nič necítim! Len veľký smútok, že už ma viac nepozdravia, neobjímu ma, nezasmejú sa na mne, nepovedia "Meggie kde berieš toľko energie na ten úsmev?" a ja len myknem plecom, že to mám asi dar od Boha. Vidíš, na to sa ho hneď ako ho stretnem spýtam. Možno by bolo dobre zavolať mu, veď predsa taký Boh má fúru práce.

Pri všetkých týchto mŕtvych myšlienkach si ani nevšimnem ako sa miestnosť vyprázdni a ľudia si postávajú pred kňazom, ktorý začne rečniť. Niečo o tamtom, niečo o hentom. Proste čokoľvek o mne.

Potom sa ozve hudba. Presne tá akú som si priala. A tak len postávam pri mame a s nutkaním chytiť ju za zrobenú a predsa len jemnú ruku, počúvam.


"Pozri sa na mňa, aký som mŕtvy,
nemám už krídla, chvost, ani plutvy.

Odchádza ďalší vlak z tvojho depa,
umrel som náhle, tak mi to prepáč."


Spomínam ako som už dávno tvrdila, že táto pesnička mi bezprostredne musí hrať na pohrebe. Bolo to samozrejme zo žartu. No aj ten pochabý a nezmyselný žart sa raz určite stane skutočnosťou. A stal sa...

Rakvu s mojim telom a s plačúcim sprievodom vynášajú von k pohrebnému miestu. Do vykopanej jamy vložia moje osamelé telo, zakryjú ho a nahádžu na neho kvety. Ešte posledný krát sa po modlia, utrú si slzy, prehodia pár slov, možno si ešte raz na mňa spomenú a odídu. Pozerám na ich chrbty a vnímam tú hnusnú náladu samoty, ktorej predtuchu som cítila už dlho.

"Tak a máš to za sebou." Otočím sa za tým známym hlasom.

"Snape? Vy ste snáď všade." Vyletí zo mňa.

"My si predsa tykáme." Žmurkne na mňa. Presne tak ako to poznáte.

"Prepáč. Úplne mi to vypadlo. Vieš pri týchto "jednoduchých" situáciách akosi strácam pojem o tom s kým sa rozprávam."

"Ako sa cítiš?"

"Mŕtvo?" Nečakané, že?

Spokojne pokýva hlavou. V bielom habite vyzerá atypicky úžasne. Aby ste si nemysleli, jeho vlasy majú stále jeho prirodzenú farbu.

"Ideme?" S úsmevom mi podáva ruku.

"Kam?"

"No predsa hore." Prstom ukáže na modré letné nebo. "Hádam si si nemyslela, že tu budeš strašiť stále." Takže stále ten sarkastický Severus. Aspoň jedno pozitívum dňa.

Svoju ruku vložím do tej jeho. Telom mi prejde príjemný vánok, okolo je len beloba a vonia to tam po aviváži akú používala moja mama. Nohy sa nám dotknú mäkkého povrchu a obaja v bielych rúchach prejdeme pred zlatú bránu.

"A sme tu." Usmieva sa od ucha k uchu.

"Kde?"

"Na konečnej."

Zvraštím obočie, ako že nechápem.

"Tak kde všetko končí a kde sa niečo nové začína."

Dvere sa pomaličky otvárajú a mi obklopený nebesami vchádzame dnu.

"Stále to nemôžem pochopiť."

"Nie si jediná, ale ver mi, že ti tu bude dobre. Lepšie asi nie, ale dobre určite. Konečná má svoje osobité čaro." Ruku mi pritiahne k svojim ústam a pobozká ju.

"Bude." Súhlasím a s úsmevom sa oddám nebeským potešeniam KONEČNEJ.



Tam kde sa to hemží prirodzeniami

30. ledna 2012 v 16:25 | Taylorova99
V sobotu som začala s písaním tohto výplodu fantázie do súťaže u Ann Taylor a vzniklo toto niečo:)
Išlo o vytvorenie čokohoľvek na tému HRA. Myslím, že som sa témy držala a na moje prekvapenie som napísala 10 stránok čo je pre mňa véééľmi veľa :D Idem tam o hodnotenie aj od autorky blogu a aj od Vás v podobe ankety:)
Ak by ste radi zahlasovali za mňa či už sa niekoho iného máte možnosť TU :))

Man behind window II

28. července 2011 v 1:28 | Taylorova99
Drá časť(a posledná):)
+ na tú reportáž sme úplne zabudli...Tracy zúrila(ale to sa dozviete až nižšie):))

Každý, naozaj každý deň sme na seba pozerali. Netúžili sme po osobnou stretnutí. Stačilo nám toto "oknové". Vždy som sa tešila ako odomknem dvere bytu, podídem k oknu a on na mňa bude čakať.
Potom prišiel domov brácho a naše pozorovanie skončilo. Už nestál každé ráno pred oknom. Asi si myslel, že brácha nie je môj brácha, ale nejaký pofiderný chlapík "na spanie". Ale kde, brácha je môj brácha.
No chlapovi z desiny by sa to ťažko vysvetlilo...teda možno vedel odčítať z pier ako ten z tej detektívky čo pozerávam v telke. A keby aj...možno už chlapa z desiny nikdy neuvidím. Nemám dosť guráže zazvoniť mu a povedať:"Vieš tak dlho na seba pozeráme...Nemal by si chuť na dlhodobý vzťah? Potom nejakú menšiu svadbu, deti? Fakt seriózne."
"Hej brácho?" Spýtala som sa ho, keď som mu ráno zalievala kávu. Už som k nemu zvykla každé ráno chodiť a "len tak" pozorovať ľudí v oknách. Lenže môj chlap nikde.
"Áno?" Zdvihol obočie a odkusol si z hrianky.
"Ten pán..." Že pán? To čo som už vypotila? "...on čo robí?" Hodila som mu do kávy umelé sladidlo.
"On?" Ukázal na desiate poschodie a ja som prikývla. "Číta knihy...ako ty! Teda večer. Inak pracuje ako vyšetrovateľ." Miluje knihy ako ja. V duchu som sa usmiala.
"Žena?"
"Nie je to chlap pre teba. Je moc inteligentný aby s tebou niečo mal."
"Prosím?"
"Ženu nemá. Nikdy som u neho nikoho nevidel. Možno je gay." Ako ty, pomyslela som si.
Vydýchla som si a ďalej túto tému nerozoberala.

Bolo 28.7.2011. Pamätám si to presne! Lepšie ako veľkosť mojich topánok a spodného prádla.
V tom rannom zhone som si zabudla kúpiť kávu, tak som stála pri automate na kávu, ktorý máme v práci a premýšľala nad ďalším článkom.
"Ahoj." Pred tvárou som mala nadšenú tvár kolegine. "Meggie, všade Ťa hľadám." Usmievala sa od ucha k uchu. "Nechcela by si mi spraviť láskavosť?"
Udivene som na ňu pozrela a pokývala hlavou nech mi vysvetlí o čo ide.
"Mám spraviť reportáž na tému "premnoženie sebevrážd" a nemám čas zájsť na okrsok porozprávať sa zo šéfom jedného týmu vyšetrovateľov." Zatvárila sa smutne a v zápätí sa na mňa žiarivo usmiala.
"Prepáč Tracy, ale ja vôbec neviem ako..."
"Otázky máš na stole, ja už musím." Znovu sa usmiala a nadšene odplávala preč.
Som príliš dobrá na to aby som odmietla.

O hodinu strávenú vo večných kolónach som stála pred okrskom.
Nadýchla som sa a potlačila železné dvere.
Vo vnútri to šumelo rozhovormi. Chlapi v uniformách pred sebou ťahali podivných chlapíkov v putách a hádzali ich na rozheglané stoličky, pili kávu alebo ťukali len tak ledabolo do klávesníc.
Vôbec som nevedela kam mám ísť a tak som len stála uprostred toho ruchu.
"Vy ste tá novinárka?" Ozvalo sa mi za chrbtom a tak som sa otočila za "hlasom srdca". No bol to len čiernovlasý, dobre vyzerajúci mladík s odznakom na retiazke.
"Áno." Odpovedala som neisto.
"Mac Vás čaká tam." Ukázal na dvere, ktoré určite viedli do tých vypočúvacích miestností a vonku mali to okno, cez ktoré sa tí "dobrí" pozerali ako tí "zlí" hovoria pravdu a nič podstatné sa nesnažia nezamlčať. Otvorila som ich a nič som netušila o prekvapení vo vnútri.

Sedel na stoličke a obzeral si ruky. Bol viac reálny a hlavne bol bližšie.
Bola som ticho, nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. Ako rada by som teraz stála za sklom...
"Začneme?" Spýtal sa a pomaly otočil hlavu z rúk na mňa.
Ostal v šoku. Vedela som to, pretože sa obzeral okolo seba. Asi si myslel, že je vo svojom byte a pozeráme na seba cez okno.
Žalúdok mi spravil salto, tak som sa chytila steny a začala pomaly dýchať a vnímať jeho blízkosť.
"Je to iné ako cez okno." Ozvala som sa.
Pousmial sa a prikývol. "Krajšie."
Prikývla som aj ja a s trochu väčšou dušičkou si sadla oproti nemu.
"Vedel som, že sa raz stretneme. Osobne."
"Vedel si, že to bude teraz?" Tikať mu, mi prišlo úplne normálne. Veď už máme za sebou pár "oknových" schôdzok.
"Nie. To by som sa viac upravil."
"Vyzeráš skvele. Ako vždy keď si stál za oknom."
"Ty ešte lepšie. Čím bližšie, tým krajšie."
Znovu to ticho.
"Môžem sa Ťa dotknúť?" Spýtal sa priam túžobne. Akoby som bola nejaká para, čo sa o chvíľku chystá rozplynúť.
Mlčky som prikývla a on položil svoju dlaň na moju ruku položenú na stole.
"Čakala si, že Ti prídem zazvoniť?" Ruku mal stále položenú na tej mojej.
"Nie. Chcela som aby si za oknom bol stále. Ako v múzeu."
"Nie som až tak starý." Oči sa mu zablyšťali.

Znovu ticho, dlhšie ako predtým. Obaja prehodnocujeme situáciu. Je lepšie, že sme sa stretli? Že cítime, naozaj cítime prítomnosť toho druhého? Je. Je to lepšie, pretože som práve našla toho s kým chcem prežiť život. Toho, ktorý bude zabúdať na výročia a narodeniny. Toho, ktorý mi kúpi kvety iba tak. Toho, s ktorým budem zaspávať a prebúdzať sa. Toho, ktorý mi dá bozk, úprimný bozk, kedykoľvek.
"Milujem Ťa." Zašepkal a ja som vedela, že ho milujem tiež.
Dá sa to? Dá sa to tak rýchlo? Dá. Jednoznačne sa to dá ak natrafíte na toho, ktorému veríte od prvej sekundy. Hoc aj keď ho vidíte z okna. A viete, že on jediný Vás bude vedieť rozosmiať a vniesť Vám do života radosť.
Až teraz som naozaj cítila, aké silné je to čo z neho ide. Aká silná je láska ku mne.
Už vtedy som vedela, že voči nemu nebudem naivná.

Večer keď zaspávame našimi poslednými slovami sú:
"Dobrú, dievča z okna."
"Dobrú, chlapec z okna."
Potom obaja pošepkáme "milujem Ťa" a zaspíme. Tak "oknovo".


Man behind window I

28. července 2011 v 1:15 | Taylorova99
Už dlhšie som kula pikle, že napíšem niečo takéto, no stále nie a nie to zrealizovať. Nakoniec som sa premohla a dopísala to. Huráááá:))
Hádam to bude aspoň zaniečo stáť. Hádam Vás to zaujme a nebudete to čítať nasilu. A hádám(to je najhlavnešie) si to prečítate celé;)
Podstatné sa dozviete v texte:))
Odomykala som dvere bráchovho bytu. Je na dovolenke v Malibu a poprosil ma aby som mu po dobu čo tam bude relaxovať, polievala kvety. Je na nich úplne citovo zaťažený. Má ich dokonca radšej ako mňa. Hovorí:
"Vieš, oni nie sú ako ty. Ty musíš mať sex aspoň raz do týždňa a to dokonca nie s tým istým mužom a aj tak nie si spokojná. Ale oni sú...aj keď ich týždeň nepolievaš a nestaráš sa o ne, aj tak rozkvitnú." Pri tom ako mi to rozprával rozhadzoval rukami a rozplýval sa. Občas si myslím, že jeho orientácia nie je taká...No proste, že nie je na ženy.
"Tak prečo sem týždeň musím chodiť?" Namrzene sa spýtam.
"Pretože ti prospeje trochu pohybu. Nacvičené pohyby v posteli nie sú také fit ako prechádza po rannom NY. A keď sa budeš prechádzať možno začneš svet vnímať oboma mozgovými hemisféramy a napíšeš niečo lepšie ako fejtón či stĺpček v Tajmsoch." Nemám rada keď ma ponižuje no vždy sa na neho usmievam a prikyvujem.
"Myslíš? Mám rada svoju prácu." Skonštatujem a ďalej sa s ním odmietam baviť.
Tak sa vráťme do prítomnosti. Odomykám dvere bytu toho môjho otravného brata. Severnú stenu tvojí veľké okno cez ktoré je vidieť do bytov majiteľov protiľahlého baráku. Na deviatom poschodí sa starý pán pohúpava na kresle a fajčí cigáru, číta NY Times. Možno môj článok, pomyslím si sebecky. Moje články čítajú len zakomplexované ženy, občas muži a hľadajú v nich seba.
Na "desine" pobehuje zrelý muž s rannou kávou v ruke. Milujem ranný zhon. Bez neho by bolo ráno "ohovne". V živote sa musíme aj ponáhlať, nebolo by to ono.
Za opasok si pripína odznak. Možno je to jeden z tých "polišov" čo nemajú ženu len preto, že moc dodržujú zákony a nie sú dobrý v posteli(to je v tejto dobe asi to "najhlavnejšie). Alebo je to jeden z tých charizmatických detektívov akých vídam v telke.
Je pekný skonštatujem. U mňa je pekný každý druhý, niekedy každý prvý muž, pretože každý má niečo výnimočné čo ten druhý nemá. Mužov si všímam stále. Aj keď sa ponáhľam do práce, aj tak mám čas prezrieť si každého chlapa čo ide okolo mňa. Občas zabudnem vypiť aj to moje presso čo sa tak zapozerám a konštatujem. Chlap s naškrobeným límcom bielej košele čo ležérne prechádza okolo mňa je určite podnikateľ, ktorý má doma skvelú rodinu, v práci, pár krát do týždňa pretiahne sekretárku a domov sa vracia s úsmevom. Mladý chlapec v kapsáčoch, vyťahanom tričku z komixovými postavičkami si razí cestu na skejborde, nie je najlepší študent, občas si zahúli, ale srdce má dobré a preto ho skoro žiadna nechce. Chlapík v baretke so strniskom prebehne okolo mňa a usmeje sa. Všimnem si jeho orieškovo hnedé oči, v ktorých by som sa bola schopná utopiť. Muž, asi 50-nik s menším pivným bruchom a s detským úškrnom, sa ponáhlaď do práce. Pracuje ako robotník a je šťastný, že v tejto dobe si vôbec niečo našiel. Je spokojný.
Takto by som to mohla opisovať asi rok.
Na opasok si pripevní aj puzdro so zbraňou. Poobzerá sa okolo seba, tiež si prezerá budovu oproti. Barák, v ktorom som ja.
"Ty kokso, len nech ma neuvidí." Mrmlem si. Stojím tam ako úd v teplej vode. Napadlo mi, že by som sa mohla schovať za ten koflík, ktorý ma všeho všudy 30 cm aj s tou kvetinou.
"Blbosť." Skonštatujem, keď si predstavím ako stojím pred veľký oknom a oproti v byte stojí muž, ktorý pozerá na ženu čo sa skrýva za kvetináčom.
Nemám rada, keď si niekto všimne ako naňho mlsne pozerám. Poprvé je to trápne a dotyčný sa cíti divne(a to som si ho ešte nepredstavila nahého). Po druhé bude si myslieť, že som divná a lačne mu pozerám na rozkrok. A potretie...to nie je. Mám len rada trojky(ako čísla).
Tak tam stojím, snažím sa pozerať všade inde, len nie na neho, ale keď to sa nedá. Pár sekúnd vydržím a zamestnávam sa jeho rozostavením nábytku a potom mi pohľad znovu preskočí na neho. Vtedy zdvihne hlavu(aké načasované čo?:D) a hľadíme si do očí. Ani jeden z nás neuhne pohľadom.
"Je naozaj pekný...a keby len to." Kruci, z toho človeka niečo silné ide. Preráža to jeho okno, vznáša sa to vo vetre, potom to "rozbije" sklo okna bytu, v ktorom sa práve nachádzam a vpíja sa to do mňa. Nadýchnem sa a chcem aby táto chvíľa trvala nekonečne dlho. Aby som už nikdy v živote nebola smädná, hladná, chorá, aby som nestarala a mohla tam naveky stáť. Ukáže za seba na dvere, že akože už musí ísť. Gestikuluje, akoby sme sa poznali dvadsať rokov.
Uhladí si svetlomodrú, určite voňavú košeľu, zvrtne sa na päte a zamieri k dverám.
"Zajtra sem prídem zase...Aj keď sú kvety poliate." Chvíľku počkám aby sme na seba dolu na ulici preplnenej ľuďmi nenarazili.
Neviem...Nerada by som sa s ním stretla osobne...Ešte nie.
Keby sa jednalo o iného chlapa, chlapa, ktorý by sa mi iba(!) páčil, tak to nech sa páči. Ale toto bolo iné. Bol prekrásny, určite bol múdry, mal úžasný pohľad, bez ženy, vyzeral milo a nehádzal na mňa pohľady typu "Nekukaj sa na mňa ja viem, že som fešák." A hovorím Vám, že z neho niečo, niečo kurva silné išlo.
Pomaly zamykám dvere bráchovho bytu s tým, že to málo čo som v ňom zažila zamykám tiež. No na sto percent sa tam zajtra vrátim a budem znovu čumieť na desiate poschodie, na toho úžasného chlapa. Prv ako víjde von do rušných ulíc, poriadne sa okolo seba poobzerám. Len aby tu nebol, len aby ma nezbadal skôr než ja jeho. Nechcem sa s ním stretnúť. Pozeranie do očí z viac ako desať metrovej diaľky mi zatiaľ vyhovuje.

Občas si pripadám ako chlap. Zneužijem niekoho a potom ho odkopnem. Vtedy som na seba naštvaná, moc naštvaná. No za pár týždňov to spravím zase. A čo! Keď majú na to právo druhý prečo nie aj ja?
Bola som zamilovaná. Fakt, že zamilovaná. Aj on bol, ale iba chvíľku. Možno iba prvý týždeň čo sme sa stretávali. Keď som sa k nemu nasťahovala(chcel to on) robil zo mňa slúžku...Meggie sprav toto, hento...pomasíruj ma, poď do postele...Pripadala som si ako robot a hlúpo som jeho pokyny vždy urobila.
Až po čase mi to došlo. Ach...aká som bola naivná(ako všetky) a myslela si, že ma miluje. Nevidela som druhé ženy čo sa s ním stretávali. Povedal len, že sú to dievčatá, ktoré namotával a smial sa z nich. Verila som mu. Verila som mu, že s nimi nespáva a nemá ich rád.
V práci som podala výpoveď. Pýtali sa prečo. Ja som len pokrčila plecami a povedala, že nemám rada stále miesta. A bola som šťastná, že ho mám.
Keď som sa v tom mojom "šťastnom" období stretla s bratom, hovoril, že vyzerám hrozne ako nejaká troska. Pousmiala som sa a povedala:"Ak už máš muža v pasti a vieš, že od teba neodíde lebo Ťa úprimne miluje, nezáleží ti na vzhľade." Brat len pokrútil hlavou a zaachkal.
Dnes by som si za to oplieskala hlavu o prvú dopravnú značku, ktorú by som zbadala.
Keď si domov nosil ženy a zatváral sa s nimi v spálni, myslela som, že preberajú nejaké "pracovné veci" ako to nazýval. Keď mi po pár jeho stretnutiach s týmito štetkami došlo o čo vlasne ide, bola som slabá odísť z jeho bytu.
On sa len smial a rozprával mi aká som bola naivná a hlúpučká. Keď sa ma raz opýtal, že či nechcem ísť do trojky s jednou jeho "známou" a ja som odmietla, zbil ma. Zbil ma tak, že som pár dní nevedela čo sa okolo mňa deje.
Keď mi brat hovoril, že ho mám poslať do...veď viete kam, dokonca som chvíľku protestovala a obraňovala ho.
No za pár dní, keď mi o ňom brácho povedal dosť a ešte viac vecí, ktoré som predtým akosi prepočula, sa mi otvorili oči tak, že som ich nebola schopná zavrieť.
Niesla som to myslím celkom fajn. Neplakala som, nemala som začo.
Každú minútu som si hovorila:"Ty nič neľutuj. Nech ľutuje on, pretože Ťa stratil....A nech ho svedomie zožiera tak silno aby z neho nezostalo nič. Kurva chlap..."
No a odvtedy som začala chlapov využívať aj ja. A bola som na seba hrdá, pretože nikde nie je napísané, že iba muži môžu použiť a zahodiť. Môžu to aj ženy, napríklad ja.

Lenže tento "bráchov sused oproti" nebol taký odhadzovací. Vyzeral inteligentne, charizma z neho išla rýchlosťou svetla a vedel sa pekne usmiať. Keď vie hrať na gitare, vie byť milý a drsný, má svoje predstavy a nározy na život, bude ma vedieť chrániť, hovoriť a myslieť si, že som najkrajšia na svete...to je chlap pre mňa. A on taký určite je.
Nech už príde brácho a porozpráva mi o ňom, pretože nemám majland aby som mu zavolala tam, kde sa vyvaluje na pláži a miestne dievčatá sa mu vrtia v rozkroku(teda ak je fakt na tie baby).

Hneď ako som otvorila dvere bytu, utekala som k veľkému oknu. Vysrala sa na bráchove kvety a čakala kedy sa objaví "chlap z desiny".
Po pár minútach som ho zaregistrovala a aj on mňa. Tiež sa postavil do stredu miestnosti pred okno a sledoval ma. Neusmievali sme sa, len sme na seba lačne pozerali a rozmýšľali kto asi ten druhý je.
Čakali, kto prvý uhne pohľadom alebo sa rýchlo otočí a odíde.
Zazvonil mu mobil, to som usúdila podľa toho, že si siahol do vrecka, naslepo stlačil tlačidlo "zrušiť" a sledoval ma ďalej. Tí kokso, on asi cíti to čo ja a možno ešte viac. Policajt a ruší hovory len kvôli babe, na ktorú sa pozerá z okna. Ten ma asi miluje...Brzdi Meggie, možno je to taký istý ako ten predtým...Nie je! Hovorila som hlasnejšie svojmu druhému JA.
Pol hodinu sme vydržali a ani nemrkli. Len nemo pozerali a navzájom sa sledovali.
Potom uhol. Neprekvapil ma, pretože jeho práca bola určite dôležitá. Dôležitejšia ako dievča z "baráku oproti"? Rozhodne áno. Teda ak to bola práca a nešiel za nejakou...Stop! Žiadne predčasné teórie.

0.2 Liev Schreiber

29. prosince 2010 v 1:23 | Taylorova99
Druhá polovica poviedky "Stretnutie so Schreiberom"
Hádam si na tú prvú pamätáte. Ak nie nájdete ju tu:)
Príjemné čítanie, každý komentár ma poteší ;)

Liev Schreiber

Pár krát sa potknem, pretože nepozerám pred seba, ale na neho a stále neverím.
"Prečo si vlastne tu?" Po veľkej námahe zo mňa vypadne.
"Pretože tu som pre okolie menej zaujímavý. Nikde žiadny paparazzi, žiadne fanynky..."
"No...vedľa jednej stojíte." Odvrátim pohľad na futbalové ihrisko okolo, ktorého práve prechádzame.
"Tak to nie si fanúšička v pravom slova zmysle. Taká čo keď ma zbadá začne za mnou utekať a hádzať sa mi okolo krku." Nakloní sa trochu viac ku mne. Keby som vtedy vedela, že budem vedľa neho aj by som si zapamätala jeho vôňu, ale takto som sa ledva vedela udržať na nohách.
Kráčame potichu. Doprdele vždy som bola hanblivá a teraz mám aj trému. Škoda, že som si nepripravila nejaký dotazník. Ale kto vedel, že ho niekedy stretnem? Nevadí nechám to na pani Náhodu.
"Máš krásnych synom." Vypadne zo mňa úplne idiotský kompliment.
Pousmeje sa a neodpovie. Ten si o mne musí myslieť.
"Nemala by si byť v škole?"
"Mala." Odsúhlasím, ale kto by išiel do školy keby mohol chodiť po boku Lieva Schreibera? Len blbec...
"A prečo nie si?"
"Lebo...lebo Ti pomáham." Blbšia odpoveď by sa nenašla?
"Takže keď budeš mať z toho zle vyhovoríš sa na mňa a budú na teba pozerať ako na blázna...dievča, dievča." Pokrčím plecami.
Má ten Schreiber pravdu...Keď to poviem mame ihneď smer Pezinok na cajlu.
Znovu myslím na návrat, ale ihneď ho zavrhnem keď sa mu pozriem do očí.
Po niekoľkých hodinách (20 minút) dorazíme do kaviarne. Príjemnej, teplej a pohodlnej.
Usadíme sa do odľahlého rohu a onedlho príde čašníčka.
Prv som si myslela, že si dá vodku no nakoniec to uhral na presso.
"Pomarančový džús." Ako študent a ako ten čo sedí vedľa Schreibera sa zmôžem iba na toto.
"Tak ako správnej fanynky sa musím spýtať, ktorý film..."
"No v Defiance ako Zus si bol skvelý. Síce v niektorých situáciách si sa mi vôbec nepáčil, ale väčšinou si bol ako vždy skvelý." Spomenie si na bitku medzi Zusom a Tuviom a na môj komentár keď Tuvia kopol Zusa medzi nohy :" Ej doriti a teraz nebudeme môcť mať deti."
"V X-menoch...dokonalé. Mám rada keď hraješ hajzlov. Škoda, že si v CSI umrel, ale tiež si to skvele zahral. V Mixed Nuts si bol dokonalý a..." Jeho zúfalý pohľad ma zastavil. Nebudem sa hnevať ak by okamžite odišiel. Môžem byť rada, že som chvíľku kráčala vedľa neho.
"Pokračuj."
"Nie...vždy som snívala o takejto situácii a hovorila si: Ja nebudem ako ostatné čo stále hovoria aký je úžasný, ako super hrá, pritom sa im to vôbec nepáči a film si pozrú iba preto, že Ťa uvidia. Keď sa im naskytne možnosť byť blízko pri tebe, začnú na teba pokrikovať, hádzať sa ti okolo krku.  Jediné čo som chcela spraviť keby som Ťa náhodou stretla, čo bolo doteraz nereálne, že by som si vypýtala autogram a fotku. To bol môj sen." Sklopím pohľad.
"Máš pravdu." Chytí ma za ruku, položenú na stole. Keby som chcela vybrala by som si ju z jeho zovretia no nespravím to.
 Vtedy si to uvedomím a pozriem mu do očí. Veď je úplne taký ako my. S chybami, s výnimočnými vlastnosťami, s takou istou krvou, možno s väčšou popularitou a s milujúci ľuďmi naokolo ( s tými pravými, nie s tými čo sa za nich iba hrajú).
Prvý krát počas nášho stretnutia sa uvoľnene nadýchnem a usmejem.
Práve teraz ho vidím ako normálneho človeka a nie ako platonickú lásku, nie ako princa snov. Vidím ho ako obyčajného chlapa, ktorý ma tiež sny a túžby.
Ruku odtiahne a pohladí ma po tvári. Akoby som bola jeho dieťa. Otcovsky sa usmeje a povie: " Som rád, že po svete chodí niekto ako ty, niekto, kto pochopil, že ľudia sa nedelia na slávnych a neslávnych, ale na dobrých a zlých." Jeho neustály úsmev už ma nedostáva na kolená a ruku mu pomaly z tváre stiahnem.
"Tak kam ti mám napísať ten autogram?" So smiechom v hlase.
Chvíľku sa hrabem v taške až vytiahnem zdrap papiera a pero.
"Tvoje ctené meno?"
"Magdaléna, ale ak chceš napíš tam Meggie."
Chvíľu niečo čarbá a potom mi papierik odovzdá.
"Milej, chápavej a nápomocnej Meggie. S láskou Liev Schreiber." Hodnú chvíľku sa usmievam nad jeho školáckym rýchlopísmom.
"A fotku?" Ach, ako dobre, že pri sebe nosí foťák.
"Neviem či by som nemal zmeniť to venovanie, ale že si to ty." Zoberie mi ho z ruky a primkne sa viac ku mne. Dotýkam sa jeho tváre tou mojou a už nepociťujem to extra vzrušenie. Cítim iba jeho chlpy čo ma šteklia na líci.
"Ešte nejaké želanie?"
"Mám ich viac, ale nechcem byť ako ostatný."
"Dve som ti splnil, ešte zostalo jedno."
"Ja...ja neviem." Sex? Tebe dobre trepe Meggie. Dobre, tak kto nemyslel na to ako sa miluje so svojim idolom, ale verejne by som mu to nikdy nepovedala.
"Tak to jedno si splním ja." Na chvíľku sa odmlčí a ja dúfam, že nepovie aby som už nadobro odišla.
"Sľúb mi, že ak by si mala akýkoľvek problém, alebo by si bola v New Yorku a nevedela niečo nájsť ozvi sa mi." Aj som si myslela, že si vymýšľa, ale keď mi hodil pred nos papier s jeho číslom bolo všetko jasné. Ja a v kontakte so Schreiberom. Hej svet! Záviď mi.

"A ja by som mal aj pomaly ísť." Zdvyhol sa, obliekol mi kabát, potom si obliekol svoje sako, zaplatil a obaja sme spokojne odišli.
Bozky na obe líca, ešte posledné poďakovanie (doteraz nechápem prečo mi ďakoval, veď to on mi splnil sen), zamávanie a nakoniec jeho chrbát. Pár krát sa otočil a usmial sa. A potom nadobro odišiel.
Vo vnútri sa mi rozlievalo krásne teplo a neopísateľne dobrý pocit. Vôbec som nemyslela na to ako budem doma vysvetľovať prečo som nebola v škole, prečo ma mama bude chcieť zobrať k psychiatrovi (Ha! Mám predsa fotku tak sa nikam nepôjde).
Veď ja vôbec nemusím nič vysvetľovať. Mne sa stačí iba zobudiť a poďakovať sa mojej fantázii za tento úžasný sen.

Aj smrť môže byť pekná

17. října 2010 v 19:42 | Taylorova99
Mala som chuť na niečo depresívne krásne:D

russell

On a ona. Ruka v ruke. Obidvaja premýšľajú nad čím myslí ten druhý. Je to jednoduché a obojstranné. Ona na neho a on na ňu.
Výstrely...
A ďalšie...
Ich telá sa zvíjajú od bolesti no predsa sú šťastný...zomreli tak ako si to želali.Ešte posledná spomienka na slová z ich úst: "Kým nás smrť nerozdelí.", posledný výdych a zovretie dlaní...a vtedy sa všetko skončí.

Robert Langdon

3. října 2010 v 19:36 | Taylorova99
Tak ako som sľúbila...Langdon tu nie je taký akčný vo filmoch, poňala som jeho postavu ako pokojného a dokonalého profesora:))
rl

Postavy:Robert Langdon
              Meggie

"Pán profesor!" Udychčaná pribehnem k mužovi v tvídovom saku.
"Slečna Meggie." Snaží sa upokojiť môj tep jeho vrúcnim pohľadom.
"Dnešná prednáška bola skvelá." Vlastne ako všetky, pomyslím si.
"Ďakujem, no o chvíľu sa končí semester tak budete mať odo mňa pokoj." Pousmeje sa a okolo úst sa mu objavia vrásky.
Sklamane na neho pozerám. "Tak ja už musím. O pár minút mám skúšku zo psychológie."
"Držím Vám palce. Majte sa." Znovu sa milo usmeje, pevnejšie chytí svoju tašku a pomalým krokom odchádza.
Keď tak kráčam dlhou chodbou začínam si uvedomovať skutočnosť, že prof. Langdon je pre mňa viac ako iba profesorom.

O pár dní som sa rozhodla zájsť do školského bazéna. Trošku spevniť svalstvo, veď to poznáte. Beh ma nebaví, altetika tiež a už od mala som inkriminovala k vode.
Uterák hodín na lavičku popri bazénu a potom mi nič nepráni ponoriť sa.
Telo si postupne zvyká na zmenu teploty. Všimnem si, že tu nie som sama. Telo s čiernou kúpacou čiapkou na hlave sa postupne ponára a vynára. Netuším kto to je a tak ho alebo ju ignorujem.
Dám si 15 dĺžok a potom sa ešte pár minút ponáram.
Ešte posledný krát a pôjdeš von! Kážem si. A tak sa ponorím, chvíľu ostávam pod vodou a následne sa vynorím. Predomnou sa objaví chlap a ja už tuším o koho ide. Nepoviem nič,  len neveriacky pozerám.
"Aspoň niekto, kto sem ešte chodí plávať." Okuliare si vytiahne na čiapku a zbadám jeho bledo zelenkavé oči.
"A ja som si myslela, že aký vodník."
Urazene na mňa pozrie. "To by som vás teraz mal asi stiahnuť pod vodu a zobrať vám dušu, či nie?"
"Ako vlastne dopadla tá skúška?" On si na to pamätá? Langdon ma vníma?
"Nad moje očakávania."
"Aj som to od vás čakal. Ste veľmi bystrá Meggie."
A vy ste tak dokonalý Robert. Prinútim sa to nepovedať nahlas.
"Tak...ja už budem musieť ísť." Náhle a trápne zdrhnem z tohto dialógu.

Oblečená, bez chlóru opúšťam budovu školy a zase ho stretnem. Tvídové sako má zapnuté až ku krku a ani sa mu nečudujem. Na to, že je jar je pekná kosa.
Stretneme sa pohľami a on ku mne pokojne prikráča.
"Mal som na mysli...Éé, nechceli by ste zviesť?" Po prvý krát v jeho hlase cítim rozpaky.
"Rada." Treba využiť každú situáciu a tá zima mi hrá ho karát.
Chvíľku točí kľúčom v zapalovaní a keď auto naskočí spýta sa:"Viete, robím skvelý čaj a..."
"Neviem či by to bolo podľa predpisov, ale ten si tiež rada dám."
Spokojne sa usmeje, vycúva z parkoviska a odchádzame a ja ani neviem kam.
Po ceste sa nerozprávame, aj keď by bolo toľko vecí, na ktoré by som sa rada spýtala, ale rozkelapaný hlas mi v tom bráni.
Keď zastavíme pred celkom obyčajním rodinným domov prestávam vnímať realitu. Koľko krát som snívala, že mi otvorí dvere jeho domu, chytí ma za ruku a prevedie cez prah a ďalej si domyslite.
Objavím sa v pohodlnom a dosť veľkom kresle ako obdivujem obývačku. Diplomi na stenách, obrazy, fakt veľa obrazov, veľké množstvo kníh iné veci, ktoré patria k Langdonovi. Vždy som si myslela, že má dokonalé manželstvo, nádhernú ženu a tri múdre deti. A on je to starý mládenec, ktorý ma v hlave viac múdrostí ako polovica ľudstva, s neuveriteľným šarmom.
Objaví sa vo dverách s táckou v ruke. Podá mi porcelánovú šálku s čajom a sadne si oproti mne.
Preberáme všetky témy, samozrejme okrem školy.  Nikdy v živote som sa takto dobre nevyrozprávala. Nebudem sa čudovať, keď sa ráno zabudím bez hlasu. Ale všetko príjemné končí a tak nadšená odchádzam.
"Bolo mi príjemne Meggie." Povie Langdon keď mi pomáha s kabátom.
"Podobne." Pokývam hlavou s úsmevom na perách.
"Keď budete mať kedykoľvek čas a chuť zastavte sa zase." Chuť mám stále, ale keby som tu zvonila každý deň bola by som asi otravná.
"Ďakujem pán profesor."  Tváre sa nám skoro dotýkali a on ma pobozkal a obe líca. Musela som sa veľmi veľa premáhať aby som nezopakovala to isté s menším prídavkom.
Odchádzam s neuveriteľným pocitom na duši, že niekto ma konečne vníma, že si na mňa niekto spomenie a popritom sa usmieva, že už nie som ten všetkým ľahostajný človek...
Takáto veľká maličkosť mi vie hneď zpríjemniť večer. Maličkosti, z ktorých sa skladá svet.

Metro a Ty

17. května 2010 v 20:46 | Taylorova99
Už som dlho nič nenapísala...a toto je taký nijaké, ale tak za zverejnenie nič nedám:))

vcrfvbr
Sama sedím v metre a rozmýšľam nad životom...čo mi dal...čo mi zobral...a ako mu to odplácam.
Metro sa pomaly zastavuje až nakoniec zastaví...smola toto nie je ešte moja zastávka. Ešte si tu pár minút posedím, poňuchám ten neznesitelný smrad a posťažujem sa.
Do prázdneho priestoru vstúpi muž, akoby narušil to čo tu bolo, tú moju atmosféru. Čierny zimný kabát pod kolená, šál a vidieť aj sako s modrou košelou. Pomalým krokom pristúpi jednej s tých "striptérskych tyčí metra" ako ich volám, prekríži si nohy a pokojne sa obzerá. Stretneme sa pohľadmy a obaja ich narovnako odvrátime.

Jeden hlboký nádych a je pri mne...bozkávama ma...obíma ma.

Zatrasiem hlavou a znovu sa vráti na pôvodné miesto. Ach tá moja fantázia.
Znovu sa na mňa pozrie a teraz sa aj jemne usmeje, no určite nie na mňa...vlastne áno. Teda možno je spitý a vidí ľudí a možno je úplne striezvy a páčim sa mu.
Metro zase spomaluje a ja sa bojím...bojím sa, že odíde a ja sa znovu vrátim tam kde som. Neviem prečo, ale práve pred pár minútami som bola šťastná ako nikdy predtým.
Áno, vystúpi  a ani na mňa nepozrie a ani neotočí iba odkráča preč.

Po roku
"Pamätáš?" Spýtam sa sediaca mu na kolenách.
"Pamätám." Usmeje sa nad mojou spomienkou a pobozká ma.

V poslednom rade ďakujem tým podzemným chodbyčkám a náhode, ktorá mi dala teba. Až teraz môžem povedať, že som sa zaľúbila na prvý pohľad...veď inak sa to ani nedalo, keď si tam bol iba ty.

Smútiť je ľudské

16. února 2010 v 20:01 | Taylorova99
Zase jedna rýchlo-poviedka:)
Som mala depresívnu náladu a vzniklo niečo takéto:))
Viem, že to za nič nestojí, ale je to pre moje potešenie:)


Medzi prstamy som cítila tvoje jemné vlasy a vtedy si mi to povedal.
"Mám rakovinu." Veta, ktorá vie človeku pokaziť život. Nevedela som či je to pravda, alebo si zo mňa strielaš. Nevedela som či mám plakať alebo sa smiať. Nevedela som či mám žiť alebo umrieť s tebou.
Nepamätám si ako dlho sme sa na seba pozerali. Dlaňou si mi utieral slzy, ktoré som neregistrovala. Dýchala som zhlboka a stále som necítila poriadny nával kyslíka.
Chcela som odísť a nechať Ťa tu osamote...chcela, ale kvôli tebe by som to nespravila.
Sedeli sme vedľa seba asi tri hodiny a stále nič. Žiadne slovo, žiadny vzlyk. Iba ticho vedelo vyjadiť ako sa cítim.
Posledný týždeň ti bol osudný. Stalo sa to tak rýchlo a zároveň pomaly. Neviem sa dopočítať dní, ktoré som preplakala a ktoré ešte preplačem. Bol si jedinečný, originálny a iba môj.
Umrel si a s tebou aj polovica mňa. Už som nevedela smiať sa, plakať, rozprávať vtipy a stýkať sa s priatelmi. Ostala mi len samota, náš byt a v ňom tvoja vôňa.

Všetko raz umrie

1. června 2009 v 15:13 | Taylorova99
Ďalšia jednorázovka...nwm kedy bude pokračovanie NY...ale možno tento týždeň, alebo výkend:D



Oči mal plné chladu,nenávisti a asi aj sklamania. Akoby bol mŕtvy.

"Vypadni! A viac mi už na oči nelez!" Takého som ho ešte nepoznala. Ako povedal tak som aj spravila. Vypadla som z budovy, mesta a z jeho života. Už som sa s tým zmierila. Skutočnosť bola však horšia. Nebol deň a myšlienka, ktorá by ma nepriviedla k nemu. Videl to! Videl ma s ním, no bolo to inak. Ale vysvetlovať to nemalo zmysel. Tak ako hovoriť slepému, že raz uvidí. Nikdy by som mu neklamala, nepodviedla ho. Vždy som hovorila pravdu, vždy som bola verná. Umrela by som iba pre neho a pre neho som aj žila. Od tej doby som ho nevidela. Ba hej, raz. Vyzeral šťastne. Mala som chuť zastaviť sa pri ňom a do noci sa rozprávať no nemala som na to "gule".

Po niekolkých rokoch keď sa zdal život kvalitnejší a rozpory v mojom mozgu utíchli...teda to som si myslela iba ja...som ho videla znova, no bolo to úplne iné.

Len tak som sa prechádzala po prázdnych uliciach mesta a počúvala pieseň akéhosi pouličného hudobníka.

Chyť tú potápajúcu loď a nasmeruj ju domov

Ešte máme čas

Pozdvyhni svoj hlas plný nádeje, teraz sa môžeš rozhodnúť

A už si to tiež spravil



Pomaly padám

Tvoje oči ma poznajú

A ja sa nedokážem vrátiť

Ten pocit ma zaplavý a úplne ma vymaže

Akoby som sčervenal

Už si trpel dosť

A bojoval sám zo sebou

A tento čas, to je Tvoja výhra


Hlas hudobníka sa donesie až ku mne. Tak známy hlas. Tak ukľudňujúci a zároveň tajomný. Chcem vidieť jeho tvár. Pomaly prikráčam k dotičnému a hodím mu dolár. Veď za takú krásnu pieseň si ho zaslúži. Zdvihne ku mne pohľad. Zaregistrujem jeho oči. Žalúdok mi spraví tri saltá. Rozbehnem sa preč, domov. Tam kde môžem byť sama. Myslela som si, že už je to za mnou. Vedela som, že deň ako je tento raz príde. Snažila som sa nemyslieť, nerozprávať. V práci sa všetko zmenilo. Každý deň som sa tešila ako konečne prídem domov a zalahnem do postele plnej spomienok. No tento raz to bolo iné. Pred dveramy ležal list.

Na obálke bolo napísané: "Otvor ak chceš vedieť pravdu." Ani na sekundu som nezaváhala. Nebolo tam toho načarbaného veľa.

Bol to úder pod pás. Veľmi to bolelo a bolí to aj dodnes. Nikdy som nebol šťastný. Už som neochutnal ten pocit mať niekoho rád. Pamätáš na ten deň? Hneď ako som vyslovil tie slová som to oľutoval, ale už bolo neskoro. Odišla si a s tebou odišla aj časť môjho ja. Všetci sa čudovali čo sa so mnou deje, no ja som len ďalej kráčal a hladal ťa. Bola si svetlo na konci tunela, ktoré ma dokázalo vždy rozveseliť, utrieť mi slzy a s povzdychom povedať: "To zvládneme." Chcel som ťa iba vidieť a povedať: "Vráť sa mi." Začneme nový život s novým snívaním o budúcnosti. Nikdy som ťa neprestal milovať.

List som znovu vrátila do obálky. Počkám čo sa bude robiť ďalej.

Čakala som dva roky a nič. Ani správa, ani telefónát, proste nič. Ľudia dokážu zabúdať, ale ja nie. Som neobyčajná? Som mutant? Nie...som...teda bola som zamilovaná. Teraz už nie, pretože jeho nie je. Zomrel a ja som sa to dozvedela ako posledná.



Duch

10. května 2009 v 0:11 | Taylorova99
No zase som písala:D...a ani neviem o kom:D...teda o mne a pánovy neznámom:D..Chicago povedala,že je to určite o Lievovy tak budiš:DTak Liev a Meggie :)




Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý od srdca k srdcu kluše.
Pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké
chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké.
Možno, že iba obrázok, možno tôňu iba.


Moja asi naj báseň od Miroslava Válka:)som ju aj recitovala:D...
A teraz poviedka:D

Skláňal sa nad mojim mŕtvym telom.Všade naokolo bola krv.On sa nebál do nej vkročiť.Nebál sa ničoho.Všetky udalosti,čo ho postihli zváldol.Nebolo na ňom badať žiadne nešťastie,sklamanie a ani smútok.Ale teraz,teraz to bolo iné.Nikdy som nevedela ako sa cíti keď je so mnou.Ja som nevedela či ma vôbec miloval.Nikdy mi to nepovedal a ani ja jemu.Boli sme ako ako dve ramená rieky.V nejakom bode sa stretnú a keď sa začínajú spoznávať odklonia sa od seba,tak ako my dvaja.Jeho slová si pamätám dodnes.Nemali veľký význam.Pre mňa áno.Všetko čo povedal malo význam.

Myslela som,že o mňa nestojí.Myslela som,že ho nezaujímam.Nevidela som z jeho strany náklonnosť.Nevidela som nič,pretože som bola zaslepená ním.Podišla som bližšie k môjmu telu.Plakal a niečo si brblal.Nevidel ma.Veď kto by zaregistroval ducha.Prikľakla som si k nemu.Chcela som ho pohladiť po tvári.Nedalo sa.Moja ruka prešla jeho lícom,lebkou a mozgom,až sa vyrorila na druhej strane.Čo by som dala za to aspoň raz ho pobozkať,cítiť jeho dych.Cítiť jeho pohľad na mne.Čo by som dala zato aby som žila a vedela to,čo viem teraz.Spomínam na moju smrť.Nebola bolestivá.Bola krátka a bola určená pre dobrú vec.Nepovažovala som sa za hrdinu.Robila som to čo som uznala za dobré.Niekedy to bola chyba.Dosť často na mňa kričali,no mne to bolo jedno.Vedela som,že to čo robím má význam.

Zdvýha moje telo.Stále niečo mrmle."Milovala si ma vôbec?Vedela si o mne?"Hlas sa mu láme ako suchý konár umierajúcej vŕby.Bútľavej vŕby.

"Ja som Ťa milovala!Miloval si mňa?Ja som o tebe vedela!Vedel si ty o mne?"Kričala som.Nepočul ma.Ani nemohol.Prečo je to tak,že vždy keď v živote spravíme chybu chceme sa zabiť?Necenníme si tie pravé kvality života.Niekoho som ľúbila a teraz je to preč.S mojou láskou odchádza aj tá jeho.Padám na zem,chytám si kolená a plačem.Až teraz si to uvedomujem.Sadne si rovno predo mňa.Akoby to cítil.Pozerám mu do tváre.Mal ju červenú,zmáčanú od sĺz a tak...tak krásnu.Hltla som jeho pohľad doprázdna.Jeho modré oči ma pretínali.Nemala som ani možnosť ochutnať jeho pery.Keby bol taký stroj na oživenie.Aspoň na pár sekúnd by som prežila svoj živý sen.Ale nie je.Nie je ani stroj a ani ja.A nebude ani láska medzi nami.Už sa nedokážem na neho pozerať.Rozutekám sa preč.Vonku je jeseň.Stromy menia farbu z dňa na den.To len ja som stále biela ako smrť.Položím hlavu na mäkké lístie stromov.Ozval sa výstrel...a ďalší.Vrátim sa naspäť.Jeho telo obíma to moje.Jeho mŕtve telo.Pristúpim o tri kroky bližšie."Je to kvôli mne?Nie.Načo by zomieral.Veď mal zmysel žiť!"Neuvedomím si,že slová rozprávam nahlas.

"Teraz už nie."Prehovoril.Otočím sa a vidím ho.Živého,teda mŕtveho ako sa so mnou rozpráva.

"Milujem Ťa."Slová,ktoré som vždy chcela počuť.No iba od neho.



Vrátil sa

3. května 2009 v 13:59 | Taylorova99
No musela som:D...poviedka z Lievom:D...teda Zusom:)


Sedím na vlhkom dreve.Rozmýšľam nad životom,nad láskou a nad ním.Odíde a možno,že sa nevráti.Neuvidí ma a o to horšie,že ja neuvidím jeho.Všetci sa s niekym lúčia.No on nepríde za mnou.Bojí sa sľubou typu:"Vrátim sa živý a zdravý."Dá sa tomu veriť?Iba jeho rodine som vždy dôverovala.To ona ma podržala v krízových situáciách.Život sa mi zmenil.Aj keď predtým nebol zlý.Že nebol?Čo si to tu nehováram?Mojich rodičov zabili a zabili by aj mňa.Keby ma Zus nenašiel,naprykril kabátom,nevzal do náruče a neodviezol do tábora bolo by po mne.Pamätám si na to veľmi dobre.Ako za mnou každý deň chodil.Staral sa o mňa.Keď odchádzal nemohla som sa dočkať druhého dňa.Málokedy rozprával a to mi vyhovovalo.Nemohla som sa nabažiť jeho tváre.Nachvíľu zavriem oči a predstavím si ju.Niekoho ruka zavítala na moje rameno.

"Tuvia?Je všetko v poriadku?"

"Úplnom."Povie s úsmevom.On je vždy kľudný,vyrovnaný.Viem čo si všetko prežil.Čo všetko stralil.

"Musíte tam ísť?Vieš ako sa bojím a ja sama viem čo všetko stratím."Vyslovím slová,ktoré myslím vážne.Nikdy som sa takto nebála.Tuvia sa nakloní ku mne.Obíme ma.Pobozká na líce.

"Vrátime sa a to všetci.Vieš aký je Zus,že prejde aj cez mŕtveho.A za tebou príde aj mŕtvy.Nikdy som ho nevidel takého zaľúbeného,šťastného s chuťou do života."Pozerá na brezy.Ich holé kmene bez lístia sú deprimujúce.Nie ako na jar.Vtedy ich zahalia zelené listy.Chcem vrátiť čas.Chcem zase spoznať Zusa.

"Už musíme."Viac nepovie.Ešte raz ma pobozká.Zamáva a odíde.Zus sa obzrie.V očiach má slzy.Ani sa so mnou nerozlúčil,nepobozkal a nepohladil po tvári plnej slź.



Každý deň,či bolo ráno,alebo noc čakala som ich.Ostatným som sa zdala čudná.Nikdy som nečakala zázrak,že ich uvidím.Aspoň jedného z nich.Odvtedy ako odišli som nerozprávala.Iba kývala hlavou.Ľudia sa ma pýtali čo mi je,prečo takto vyzerám,prečo som smutná.To nikto nevie pochopiť?Asi nie.Nevieme chápať veci,ktoré sme nikdy nezažili.Neokúsili ste trpkú chuť reality,vojny,smrti a straty niekoho blízkeho.Vždy som bola silná.Vždy som uchopila zbraň a bila sa za svoj rod.Sú mi ukradnuté slová iných.

Nechty si zarezávam do premrznutej kože.Na zimu som si už zvikla,ale nie až na takúto.V noci ma hrialo jeho telo,jeho svaly prudukovali väčšie množstvo tepla keď bol so mnou.Jeho oči vytvárali oheň.Vtedy som sa cítila najlepšie.Zabúdala som na hrozné veci.

Ľudia okolo mňa uprierajú oči na miesto medzi stromamy.Kto vie čo tam vidia.A vlastne ani ma to nezaujíma.

"Konečne doma!"Viem komu patrí ten hlas.No myslím,že to je iba sen.Otvorím oči.Áno je to Tuvia.Je to on v čiernom kabáte na čele skupiny.Zusa nevidno.Až teraz myslím na to najhoršie.Na smrť.Stále upieram zrak na nich.

Tam vzadu za tým stromom?Nie to nie je on.Cítim teplo na temene hlavy.

"Milujem Ťa."Ten hlas.Jeho hlas.Hlas Zusa.Už viem ako sa cíti najšťastnejší človek.Otočím hlavu za hlasom.Na tele nemá žiaden škrabanec.Ja som mala.No iba jeden na srdci.

Raz ti poviem Milujem Ťa

4. dubna 2009 v 0:38 | Taylorova99


Zasa ma chytila múza a tak som začala písať:)Mala som chuť napísať niečo s Jackom a tak som písala a písala a napísala toto:D...a Chicago mi dodávala samozrejme energiu...ako by to bolo inak:)tak pekné počteníčko xD

Vracal sa tou istou cestou ako vždy.Teraz to bolo iné.Už s ným nebola.Vždy mu dodávala odvahu odhodlať sa na veci,na ktoré by ani nepomyslel.Prečo bol taký sprostý a nechal ju ísť.Keby jej niečo povedal v zmysle:"Si pre mňa všetko."Možno by to bolo iné.Možno by zastavila a povedala opak,alebo to čo myslel on.Za pokus to stálo a on to premárnil.Vlastne prečo odišla?Kvôli jeho hlúposti,alebo pocitu nebyť už sama?Nebola sama!!!Mala jeho aj keď to netušila.On mal ju a tušil to viac ako sa dalo.Sníval o nej dňom i nocou.Pripomínal si ju ako sa len dalo.Niekedy mu to aj liezlo na nervy,ale predsa nemohol sa zbaviť pocitu,že ju miluje.Tuží po nej viac a viac.Čo keď ju už neuvidí?Pamätá si na to veľmi dobre.Iba ona a on.Nočná pristávacia dráha letiska,osvietené malými bodovými svetlami.To lietadlo ho odpudzovalo už od začiatku.Bolo nechutné a pocit,že do neho vkročí bez neho sama.Tak rád by išiel s ňou.Nemohol.Ale veď to ona ho naučila ísť si za svojim cieľom.Dokázať niečo,čo by on neho nikto neočakával.Možno to čakala ona.Čakala na tú chvíľu keď pobeží za ňou.A on tam stál ako prikovaný a pozeral sa na vzďalujúcu,na povrchu vyrovnanú,vo vnútry hrboľatú bezmyšlienkovite zaťatú osobu.Ba jedna myšlienka by sa našla,alebo skôr cit.Cit menom láska.Už sa mu nedokázala pozerať do očí,nedokázala počúvať jeho hlas,ktorý ju čím ďalej tým viac pritáčal k zemy.Jedného dňa na to musela prísť a odišla.Navždy?Kiežby.Nestála by teraz pri jeho dverách a neklopala ako o život.On neotváral.Nechal sa zdupávať pocitom,že ho stratila?Nechcel ju už vidieť?Pozrieť sa do jej tváre?Vždy hovorieval,že je starý na lásku.Nemyslela si to.Milovala ho.Keď si to konečne priznala odišla.Prečo to tak v živote chodí?Vymeniť niečo hodnotné za špinu?Niečo také ako je Jack?Človek nemôže mať všetko na čo si zmyslí a to nemohla mať ani ona.Netúžila po láske z románov a piesní.Túžila po takej obyčajnej ľudskej.Keď taká aj je.Jack by jej ju určite dal.Odchádza od domu,ktorý sa jej zdá neobytný.Obzrie sa raz,dvakrát...na tretí to už neskúša.Neverí v šťastie.Tak strašne rada by sa otočila.Má to skúsiť?Nikto jej nič nespraví.Otočí sa.Vidí auto,ktoré tam predtým nebolo.Je to on?Tá tmavá osoba,frflajúca na zašpinené nohavice.Je to on!Jeho hlas by počula na míle ďaleko.Aj cez Tichý oceán.Dobre až tak ďaleko nie.Vtedy z na ňu padne vrstva ostychu.Nespraví to.Nepovie mu to.On zbystrí pohľad.Je to určite ona.Jej prítomnosť ho ukľudňovala.Iba pri nej bol sám sebou a tak sa aj teraz cíti.Prikráča k nej.Odhodlá sa.Už ju nechce viac stratiť.Nikto nepovie ani slovka.Ticho rozpáva za nich.Ich tváre uprene pozerajú do obrazom spomienok.Keď ho videla po prvý krát pomyslela si:"Arogantný,namyslený šéf ako ostatný."No on začal rozprávať.O hocičom.O sklamaniach,úspechoch,klamstvách a ľudskej hlúposti.V momente sa zaľúbila ako nikdy.Nenabažila sa jeho slov,ktoré vychádzali z jeho úst.Už nebol namyslený a ani arogantný bol to muž jej srdca.
Keď ju zbadal po prvý krát pomyslel si:Panička,ktorá sa na každom kroku maľuje."No opak bol pravdou.Miloval keď ho počúvala.Keď mu dávala rady a tým mu naznačovala,že o neho stojí.No on to stále nechápal.Potreboval čas.Čas uplynul.Uvedomil si to až teraz a dúfam,že nie je neskoro.Neveril tomu,že je tu s ňou.Dokonca sa chcel aj poštipnúť,ale vyzeralo by to blbo.Nestihne to spraviť.Reflexne sa k nej priblíži do blízkosti jej pier.Spoja sa.Jeho sen bol ju pobozkať a ešte väčší získať si jej srdce,ale to už dávno mal.Len o tom nevedel."Milujem ťa."Povedal to on?Alebo ona?Ich hlasy sa prekryli.Je vidieť,že myslia na to isté.Jeden na druhého.Pobozká ju znova...a znova...bozkáva ju už po miliónty krát a nechce s tým prestať.Konečne ju našiel.Nepustí ju nikam.Ani len do supermarketu kúpiť mlieko.

 
 

Reklama