Harry Potter poviedky

Zvrhlý Rokfort

14. května 2011 v 12:50 | Taylorova99
Poviedka do súťaže u Ann Taylor na téma Šialenstvo. Dlho som rozmýšlala o čom budem písať. Prv som chcela napísať niečo smutné, ale potom ma napadol opak. Veď každý sa raz zasmeje nad svojou fantáziou.
Pár vecí, by som rozhodne dopísala a vylepšila(ale to asi každý kto píše) inak sa mi to celkom aj páči:)
Hodnotenie Ann:
Ach-můj-bože. Chlámala jsem se u toho od začátku do konce. Tomu se říká postavit něco totálně na hlavu. Chvíli jsem nevěděla jestli nečtu pěkně podařené profi fantasmagorium. Z toho už jasně vyplývá, že šílenství to naprosto je. Tohle bylo opravdu šílené. Šílené v dobrém slova smyslu. Už jen ta představa mi stačila, abych věděla, že do takto šílených Bradavic bych taky chodit nechtěla. Úžasné. Nevím, jestli můžu něco strhnout za gramatické chyby, ovšem našla jsem tam asi dvě stylistycké, na které pozor, protože znejasňovaly význam. A když už jsem se pasovala do přísnosti, nemůžu dát plný počet, který by to jinak zasloužilo.
Za 4,5 bodu

Líhala som si z pocitom, že zajtra bude taký istý hrozný deň ako bol dnes či zajtra. Pár písomiek, pár skúšaní, pár znudených ksichtov, určite nejaký ľudia bez nálady a individuá s priblblým úsmevom.
Ako obyčajne som si ľahla na chrbát a premýšlala...vlasne snívala. To robím vždy keď chcem zabudnúť na realitu a nechať sa unášať krásnymi myšlienkami.
Severus kráča oproti mne...čierny župan s jedovato zeleným lemom mu plachtil nad kolenami. Na tváry mu pohrával lačný výraz a mikalo mu obočím. Na sto percent bol nahý a na milión percent sa teraz stane niečo neprístupné...
Asi takto nejak začína moje snenie, no tam niekde aj skončí, pretože po náročnom dni nemám nemám nejakú extra silu na vymýšlanie. Otočím sa ku stene a zachrápem.
Zobúdzam sa s pocitom, že som spala iba niekoľko minút. No nepocitujem únavu, pretože nádherne mäkká postel s baldachýnom...počkať, odkedy mám nad postelou červený baldachých a odkedy mám výhľad na jazezo z veľkého okna kamenného hradu?
Ani za boha si neviem vysvetliť prečo oproti mne stojí strapatá Hermiona a hučí:"Padaj dole, raňajky už začali...ja ešte niečo poriešim z Ronom a potom prídem za tebou." Podivne sa usmeje. Niečo poriešim s Ronom? Niečo ako ranný sex? Alebo ako sa tomu tu hovorí?
"Inak, včera sa Vám to so Snapom nejako pretiahlo, nemyslíš?" Čo sa pretiahlo? Teda, kto koho pretiahol? Myslela som, že tu na tejto škole je to slušné a nie sex sem, sex tam.
"Čo?"
"Nehraj formu dobre?"
"Ja nič nehrám...ja naozaj neviem a čom rozprávaš." Natiahnem na seba čierny habit, ktorý leží na zemi vedla postele. Pričuchnem k nemu. Keď takto voní Severus myslím, že som skončila s tými nočnými preťahovačkami. Nenápadne prikáčam k Hermione a pokúsim sa jej dotknúť, tak aby to vyzeralo úplne prirodzene. Na moje počudovanie je skutočná.
Zmätene stojím na mieste a prehodnocujem situáciu. Jedno viem, som na Rokforte, mojim sexuálnym partnerom je Snape, stojím vedľa Hermioni, ktorá sa chystá mať niečo s Ronom a...Bohača, mám v tom guláš.
Znovu prejdem k postely a pozriem sa do okna. Slnečné lúče pražia na hladinu jazera. Obria sépia si vyhrieva chápadlá a všade je tak krásne.
"Dnes si nejaká divná. Akoby si sem nepatrila. Akoby si bola mukel." Otočím sa. Hermiona si ma prísne prezerá.
"No podme teda na raňajky. Alebo..." Zaváham. Možno, že už sa to zmenilo. Možno, že sa raňajky vo Veľkej sieny nekonajú. Možno je namiesto toho ten ranný sex. A možno som neni ani na Rokforte, ale v nejakom pajzli.
"Nemôžem, predchvíľkou som ti hovorila..."
"Áno, Ron. Prepáč." Znovu sa otočím k oknu a nechám Hermionu nech odíde.
Na stolíku leží prútik. Môj prútik! Vždy som chcela mať niečo s čím by som aspoň z časti mohla ovládať druhých a ulahčovať si žitie. Hodím ho do vrecka habitu, kde ho ešte pár sekúnd pevne zvieram.
Povedala som si, že sa budem chovať tak, akoby to bol môj druhý domov, hoci neviem kam mám vlasne ísť.
"Chvalabohu Harry." Vykríknem s úsmevom na perách akonáhle zbadám čiernovlasého chalana, ktorý postáva v klubovni a práve si schováva červené tangá do vrecka habitu.
"Ahoj." Tiež si ma čudne premeriava. Snáď nezapadám?
"Dnes chceš ísť pred ľudí naozaj takto?" Ukáže na moje holé stehná.
"Nie...čo? Bože!" Utekám hore do dievčenských spální a snažím sa nájsť niečo na seba.
Po pár minútach som pripravená nechať sa viesť Potterom až do Veľkej siene.
"Máš tú prácu na elxíry?" Vybafne na mňa hneď za portrétom Tučnej Pani.
"Prácu na elixíry?" Bože Meggie, aspoň to nejako uhraj, že si na ňu zabudla a netvár sa ako idiot.
"Aha, vlasne ty žiadnu robiť nemusíš. Vynahradíš to Snapovi inak. Pre toto ťa fakt nemám rád."
Týmto naša veškerá konverzácia skončila. Mlčky si vychutnávam pocit Rokfortského študenta kráčajúce po priestoroch školy.
Pár portrétov vyzerá čudne, dosť čudne. Dokonca jeden, na ktorom je postarší muž s koženným bičom za nami kričí: "Povec, že si bola neposlušná, nech ti môžem naplácať." Chvíľku pri ňom postojím, ale fakt len chvíľku lebo ma roztúženný Harry ťahá preč.
"Pohni, tam je Cho. Nechcem aby začala niečo o minulej noci...nebolo to príliš perfektné." Zaksichtí sa a rýchlo otvorí tajnú chodbu za sochou čarodejnice, ktorej chýba jedno oko.
"Takže tie tangá sú jej?"
"Nie som si istý..." Strčí si prst do úst a robí sa že premýšľa.
Potter asi zastáva na tejto škole post kasanovu, alebo je tu takýto každý? Ak áno, o zábavu mám postarané.
V stupnej hale sa zrazíme s Ronom a Herionou.
"Poriešené?"Nemohla som si odpustiť poznámku.
Obaja si vymenili pohľady. Hermiona si uhladila vlasy, Ron kravatu a spoločne sme otvorili dvere Siene.
Vyzerala celkom normálne, čo ma celkom potešilo.
Študenti do seba hádzali veľké kusy vajec, slaniny, kaše a hrianok a to všetko zapíjali tekvcových džúsom. Vlasne takto nejako to mám zakódované v hlave, lenže v tejto Veľkej sieni to bolo inak.
Pár slizolinských chlapcov kreslí prútikom vo vzduchu pohlavné orgány, jeden Bifľomorčan ukazuje dievčatám svoju zbierku kondómov všetkých príchutí(pripomenulo mi to slávne fazuľky), pár Bystrohlavčanov sedí s neprítomným pohľadom prehýrenej noci. No to sa nemôže rovnať Chrabromilskému stolu. Usadíme sa asi v strede, hneď vedľa žiakov, ktorý vyzerajú akoby od rána do večera hulíli trávu.
"Prečo to tu vyzerá takto?" Čudujem sa. Viac sa mi páčil ten starý Rokfort. S prísnym pohľadom učiteľov a s normálnymi žiakmi.
"Tebe dnes čo je? Na všetko sa vypytuješ akoby si tu bola prvý krát." Mala som chuť odpovedať, že naozaj tu som prvý krát, ale určite by to vyzeralo blbo.
"Odkedy Dumbledore, vlasne "Veľký D" ako ho máme volať...No proste odkedy začal prevádzkovať firmu na výrobu viagre ide to tu dolu kopcom." Poučila ma Hermiona.
Dumbledor a viagra? Čo to kurva je? Kľud, Meggie. Je to len sen.
"Nerob sa, že o tom nevieš! Veď ty sama si to navrhla, aby sa zo školy stal verejný dom služieb. Nie, že by mi to nevyhovovalo, ale má to svoje muchy." Sťažoval sa Ron.
Odvtedy čo som sa ocitla na tomto mieste som sa až teraz poriadne usmiala. Urobili by ste tak sami hneď ako by ste zbadali učiteľský stôl.
Hagrid s notebookom a ako som započula, ževraj hral FarmVille, McGonagallová oblečená, skôr vytlečená a zahalená len figovými listami a intímnich partiách(tá teda nemala čo zakrývať), Dumbledore s fúzmy, ktoré mal spletené do afro copíkov, už nepôsobil tak milo, pretože sa pokúšal odkryť aspoň kúsok figového listu na pravom prsníku(ak sa to nič dalo nazvať prsníkom tak ja zožeriem hajzlovú dosku) a zafinišoval to Snape s rúžovým melírom na peroxidovej hlave, ktorý na mňa podivne mrkal a jazykom robil neslušné gestá(áno, aj také sú).
Postavila som sa a pudovo kráčala k ich stolu(nič trápneho sa mi stať nemôže a ak áno, veď je to len sen). Zopár študentom na mňa zakričalo:"Hej zlato! Za koľko?" Tých som úspešne ignorovala a i naďalej som sa uškŕňala na profesorský stôl. Dumbledore vzdal svoj boj s figovým listom a hodil do seba asi tucet modrých tabletiek, ktorých účinky boli asi také slabé ako keď poviem:"Od zajtra cvičím." No ten ma nezaujímal, ani Hagrid, ktorý sa veľkým prostom pohyboval po myške malého laptopíka a so sústavným frflaním, že akonáhle, niekto nespraví niečo s tým slabým signálom wi-fini je schopný urobiť svoju telesnú potrebu na nádvorie školy(dodal:"Verte tomu, že hnojové bomby sú oproti mne nič.").
Konečne som bola iba pár metrov od Snapa a rozhodne som si to nevychutnávala, pretože vyzeral divno. Už nie tak chladne a pesimisticky. Radšej by som bola za nepríjemné vykrivené pery ako za tento priblbý úsmev typu:"Ahoj, máš chuť na sex? Nie? Vypadni!" Mala som sto chutí zdupkať preč, dokonca som si želala zobudiť sa. No nič sa nestalo. S kamennou tvárou, podopretá rukami o stôl som na neho nemo pozerala.
"Tak čo ako sa dohodneme?"A ten hlas!!! Už nebol chladný, ani jeho tón nebol urážlivý a sakrastický. Znel strašne podlýzavo, až sa mi chcela grcať. No ožratý malý profesor Flitwick ma predbehol.
Inokedy by som odpovedala jedno veľké jednoznačné áno, ale teraz soms a musela veľmi premáhať aby som sa zmohla aj na nádych.
"Včera sa ti to nepáčilo?" Z úst si vytiahol žuvačku a začal si ju provokatívne obtáčať okolo prsta.
Možno...ehm...bože fuj!!!" Nevydržala som to. Emócie sa tlačili na povrch a ja som ich proste nedokázala urdžať.
Snapovi cukalo perou, určite sa chystal povedať niečo škaredé. No asi si to rozmyslel, pretože sa postavil a s vypučenou riťou ležérne odchádzal preč. Pri dverách sa zastavil a cez celú veľkú snieň zakričal.
"Ach, ty štetka!" Znovu sa zvrtol a nadobro odišiel.
Vydýchla som si, že sa už nemusím pozerať na jeho ksicht a pokojne si prisadla k Dumbledorovy.
Že ma ten starý(veď viete čo) bude obťažovať bolo jasné. Asi v tejto "svorke" zastáva post alfa samca.
Ďalej si nespomenie na nič. Možno na McGonagallovú a Pomfreyovú ako zápasili v bazéne plného bahna, na Hagridovú "hnojavú bombu",na Dumbledorov vztýčený prst(jediná časť jeho tela, ktorá je schopná postaviť sa) a na "ranné riešenie" skoro všetkých študentov.
Bolo pre mňa vykúpením ráno sa zobudiť vo vlasnej postely, aj keď bez baldachýnu a krásnym pohľadom na jazero.
"Šialené." Asi takto nejako znie moje nevulgárne zhodnotenie tejto "nočnej mory", vlastne to naozaj nočná mora bola.
Zachráni ma pohľad na poličku, na ktorej si pokojne postáva Severus Snape. Obyčajný, chladný, s normálnymi mastnými vlasmy. Aj z tej neživej hračky som cítila jeho úžasný charakter.
Jediné čo ma mrzí, že som sa mu nepozrela pod habit. Milujem prekvapenia.

Vianoce na Rokforte

6. dubna 2011 v 22:22 | Taylorova99
Túto poviedku som mala rozmyslenú už dosť dlho. Len sa to ťažko dostávalo na papier, ale nakoniec sa to podarilo. Bola by som fakt rada keby ste si ju prečítala, poprípade okomentovali(to človeka vážne poteší):)
Hádam moja snaha bude oprávnená;)


V Rokforte panovala Vianočná nálada. Na každom kroku vyseli imelá s bozkávajúcimi sa študentmi, brnenia boli ovešané girlandami a v každom svietilo svetieklo inej farby, ľudia v portrétoch stavali vianočné stromčeky a dokonca aj na Zloducha padlo čaro predvianočnej atmosféry. No najkrajší pohľad bol na Veľkú sieň. 12 veľkých smrekov, s rôznimy ozdobamy, ktoré spievali vianočné koledy až po tie, ktoré vypľúvali salónky na tlesknutie, stálo pri stranách učiteľského stola. Nad stolmy fakúlt vysel veľký adventný veniec, na ktorom horeli všetky štyri sviečky a okolo poletoval asi tucet víl v rôznych tanečných kreáciách. Strop bol začarovaný tak aby neustále snežil huňaté vločky snehu.
Všetka táto krása, ktorej som bola svedkom vznikla zo dňa na deň, teda v noci. Sedela som za profesorským stolom a sledovala víly. Vôbec som nevnímala vravu a ani vajíčka so slaninou na mojom taniery.
Keď som sa nabažila toho skvelého pocitu , všimla som si ako na mňa Snape divno civí.
"Čo je?" Nedalo mi a spýtala som sa.
"Blíži sa Vianočný ples a..." Muž s nenávistnými čiernymi očami, mastnými vlasmy a s popolavou pleťou náhle zostal ticho.
Ples. Ďalšia príjemná vec na Vianociach. Predstavým si seba ako na prvý sviatok vianočný schvádzam po schodoch v priliehavých šatoch do vstupnej haly.
"A čo s ním?" Snažila som sa o nenútený tón aj napriek mojej nevýslovnej radosti.
"Že..." Hrabal sa vo svojich raňajkách a niečo nezmyselné mrmlam.
Vždy mi trochu trvalo než mi niektoré skutočnosti došli a to sa stalo práve teraz. Snape sa ma pokúša pozvať na ples. Prehltla som posledné sústo a nemo pozerala pred seba. V ústach som mala sucho a bolo mi trápne. Nechcela som mu povedať nie, veď nebol až taký zlý ako o ňom väčšina ľudí hovorila.
Napočítala som do troch a nemo som odišla od stola. Bez pohľadu na Snapa, ktorý na mňa určite pozeral.

Tých pár dní, ktoré ostávali do plesu som sa snažila Snapovi vyhýbať aj keď to niekedy nešlo. Ak som ho stretla na chodbách hradu tak som skúmala kvalitu mojich topánok alebo porušené kamene na podlahe. Pri raňajkách, obede či večery to bolo horšie, keďže moje miesto pri profesorskom stole bolo po Snapovej pravici. Nesnažil sa znovu nadhodiť tému plesu, iba vždy keď som sa pozrela na jeho smer divno zakašlal.
Tento rok to bolo na hrade rušné. Málo študentov išlo na Vianoce domov, pretože skoro všetci sa chceli zúčastniť plesu. Bolo zábavné pozerať na zapýrených chlapcov ako pozývajú dievčatá. Často som bola svedkom dievčenského odmietnutia a chlapcovho odchodu so skrčenou a červenou hlavou. Pre nich bolo ľahké povedať nie, sú to ešte decká bez svedomia, ale pre ľudí v mojom veku to nieslo aj následky na svedomí.
"Wesley mohli ste pozvať slečnu Grangerovú skôr ako pár dní pred plesom!" Napomeniem Rona, ktorý sústavne vyrušuje Hermionu jeho rečami. Hermiona sa začervená a odvráti pohľad.
Posledná hodina čiernej mágie tochto roku.
"Po novom roku vás čakajú skúšky z VČÚ. Mali ste dosť času sa pripravovať, aj keď nektorí,"vyčítavým pohľadom pozriem do zadných lavíc" toho moc nevyužili. Skúste dohnať to v čom nie ste až tak dobrí a zlepšiť to ostatné." Mrknem na študentov, ktorým na tvárach hrá hrdinský výraz akoby som rozprávala o príprave praženice.

"Strhávam Chrabromilu 10 bodov!" Započujem jeho zahmlený hlas keď výjdem z triedy. Na tváry má ten kyslí výraz a ráznym gestom vyháňa žiakov, ktorý sedeli na kamennej parapete okna.
"Severus, myslím, že to nebolo potrebné." Skonštatujem jeho čin.
"Bolo." Ostro mi odpovie.
"Ukáž mi niekde nejakú tabuľu so zákazom a ja budem schopná uznať svoju chybu." Uškrniem sa.
"Nikde žiadna nie je, ale aj tak ma to nezaujíma." S nenávisťou v očiach sa rýchlo otočí a odíde.
Sú chvíle, kedy by som mu len tak z ničoho nič povedala "Mám ťa rada" a ani sama neviem prečo a niekedy by som vybrala prútik a použila, niektorú z neodpustiteľných kliatieb.

V deň Vianoc sa vždy zobudím s dobrou náladou a ani Snape s kyslým výrazom, ktorý ide oproti mne mi ich nepokazí.
"Ahoj." Na jeho pomery sa až príliš milo usmeje. Teda nie je to úsmev, to sa iba kútiky jeho tenkých a výrazných pier vykrivili do niečoho čo by sa dalo nazvať úsmevom.
Stratím reč a tak iba priateľský potrasiem hlavou. Spomalím, nestojím o to aby som prichádzala na Vianočné raňajky do Veľkej siene so Snapom. Nehanbím sa zato, ale čo si o mne pomyslia ostatný? Všetci okrem Dumbledora? A čo si pomyslia o tom keby som sa s ním ukázala na plese? A vlasne čo ma po ostatných? Spravím to tak ako to cítim, tak ako to chcem, tak ako to chceme obaja.
"Severus?" Zrýchlim krok aby som ho dobehla.
"Hm?" Otočí sa a čaká.
"Vieš ako si spomýnal ten ples?" A vieš ako som sa snažila si ťa nevšímať? A vieš, že by som bola najradšej s tebou?
"Áno?" V tóne jeho hlasu je počuť prekvapenie.
"Išiel by si..."
"S tebou?" Dokončí. Čakala som, že sa začne smiať, že sa ma vtedy pýtal na niečo iné. "Rád." Znovu ten nepodarený úsmev. Snape rázne vykročí a zájde za roh. Počujem jeho kroky, znejú šťastne.


Deň plesu. Citím, že dnes sa stane niečo divné, niečo na čo nikdy v živote nezabudnem. Vidím vyjavené pohľady študentov a profesorov ako na nás pozerajú. Na mňa a na Snapa. Na muža, ktorý nie je až taký chladný.
Schádzala som po kamenných schodoch do vstupnej haly. Čakal na presne dohodnutom mieste. Každodenný čierny habit na ňom dnes vyzeral inak, príťažlivejšie. Bielymi prstamy si naťahoval rukávy. Bolo vidieť, že je nesvoj.
Zbadal ma, zasa sa neidentifikovateľne usmial tak aby ho ostatný nevideli. Vyrazil ku mne a jemne ma chytil za ruku.
"Vitaj." Jeho hlas znel úplne inak, zamatovo. Znel tak ako som si ho predstavovala keď som ho uvidela prvý krát.
"Pani profesorka ste ochotná..." Kričila na mňa Minerva. No akonáhle zbadala kto ma drží za ruku, zarazila sa.
"Áno?"
"Nič." Lyšiacky sa usmiala zatiaľ čo na ňu Snape udivene pozeral.
"Niečo sa stalo?" Pošepol mi keď sme vchádzali do siene. Bola krásna. Stoly prestreté ľadovými obrusmy, miesto adventného venca na strope, tu teraz vysel diamantový luster. Určite práca raráškov. Počuť bolo tichú a príjemnú hudbu.
Možno si nás všimli všetci a možno nikto, neviem, pretože som nevnímala nič iné ako Severusov dotyk.
Sadli sme si vedľa seba za profesorký stôl, na ktorom sa už zjavilo jedlo. Napriek tomu, že sme sedeli, ruku mi stále zvieral. Akoby som bola jeho rukojemník, ktorého sa čo chvíľu chystá zabiť.
Po príjemnom jedle, keď všetci študenti vstalo od stolov, sa hudba ozývala hlasnejšie a väčšina osadenstva vyzvala svojich partnerov do tanca. No Snape stále sedel, zvieral mi už spotenú ruku a pozeral pred seba na tancujúceho Dumbledora s Mcgonagallovou, ktorý ladne tancovali.
Tiež by som sa radšej pozerala na usmiate tváre tancujúcich ako bola na parkete a tancovala so Snapom. Príde mi komické predstaviť si Severusa ako sa zvŕta v rytme tónov hudby, jeho červenú tvár, kvapôčky potu a úsmev.
"Nejdeme von? Je tu až moc...plno." Vytrhne ma Severus z mojich predstáv. Ruku mi pevnejšie chytí a vedie ma pomedzi dav ľudí do vstupnej haly, kde na schodoch sedia páriky zamilovaných študentov.
"Myslím, že teraz to nie fakt potrebné." Zadržím Snapa pred ďalším strhnutím bodov nejakej fakulte. Znechutene sa usmeje a kráčame ďalej do zimného areálu Rokfortu.
"Nikdy som si ani len nepredstavoval, že by som mohol byť tak blízko pri tebe." Povie svojim topánkam, ale je jasné, že je to adresované mne.
"Nikdy som si nepredstavovala, že spoznám aj takéhoto Severusa." Na okamih na mňa pozrie s iskou v očiach a potom svoj pohľad znovu odvráti na neďalekú fontánu.
"Pre teba všetko." Tie slová mi prídu až veľmi nereálne. Snape, známy svojim nadradenstvom a nechutenstvom mi tu hovorí takéto niečo?
"Úplne všetko?" Potmehúcky zatahnem.
"Všetko." Prikývne, zastaví a vojde mi do cesty. Chytí mi aj druhú ruku a jemne ju pobozká. "Dlho som čakal." Po chrbáte ruky mi prechádza palcom a ja mám po celkom tele zimomriavky, ale také dobré, nie tie čo značia nebezpečenstvo. Sú to tie, po ktorých nasleduje niečo krásne. A aj nasledovalo.
"Poď." Znenazdajky ma znovu tuho chytil za ruku a viedol naspäť do hradu.
"Chceš sa znovu vrátiť na ples?" Nestačím jeho krokom.
"Nie." Odpovie až priveľmi tajomne na môj vkus. Možno sa ma naozaj chystá zabiť. A ja, že toto bude jeden z tých večerov, na ktorý nezabudnem.
No do Veľkej siene naše kroky vedené Severusom nesmerovali. Ďalej sme kráčali po chodoch, mohli sme byť niekde blízko severnej veže keď som zbadala stenu s gobelínom, na ktorom sa pokúšal Barnabáš Blázniví nacvičiť s trolmy balet. Teraz iba tri krát prejsť popri protiľahlej stene a nová miestnosť, o ktorej vie veľmi málo ľudí je na svete.
Presne to sa aj stalo. Snape ma opatrne oprel o gobelín, niekoľko trolov aj s ich učiteľom podivne zaskučalo, tri krát prešieľ popri stene, na ktorej sa okamžite zjavili drevené dvere.
Nemo na neho pozerám a čakám čo sa bude diať. Prikráča ku mne, chytí ma za bok a vedie do miestnosti.
Vyzerá to tu inak, ako keď som tu bola naposledy. Pamätám sa ako som jej užitočnosť využila prvý krát. Potrebovala som niekde schovať svoj otrasný slávnostný habit a omylom som natrafila na túto úžasnú miestnosť, odvtedy som ju používala dosť často.
Všade horeli sviečky, snáď milióny sviečok, na konci miestnosti bol krb s plajúcim ohňom, ktorý to tu príjemne ohrieval. Pri krbe bol pár kresiel s obrovskou pohovkou s červeným vzorom. Zamierila som k nej a s úľavou si sadla.
Bez slova si sadol vedľa mňa a pohrával sa mi s prstami. Bola som prekvapená jeho odvážnosťou dotknúť sa ma. Ja sama by som sa nikdy neopovážila chytiť ho čo i len za ruku.
"Chceš niečo počuť?" Pohľad zdvyhol ku mne. Súhlasne som prikývla a on pokračoval. "Presne si pamätám ako som sa s tebou prvý krát tretol. Tú spomienku nosím stále pri sebe," A nemyslel to iba obrazne. Na zlatej ratiazke, ktorú mal na krku sa hompáľala flaštička so striebornou látkou, spomienkou z jeho hlavy. Znovu si ju zastrčil popod habit, akoby som mu ju chcela ukradnúť. " každú chvíľu čo si stála popri mne som si užíval a napriek tomu som sa pokúšaľ ostať chladný." Vzdychne si.
"Bola som na tom...podobne." Musela som to povedať. Vlasne ja som to chcela povedať. Chcela som aby vedel ako ho mám rada, chcela som vidieť jeho reakciu.
Tvár priblížil k tej mojej. Cítila som jeho drobné chĺpky, počula som jeho zrýchlený tlkot srdca. Stisnuté pery mal pár milimetrov od mojich. Nakoniec, tú chvíľu si budem pamätať do smrti, ich pomaly pritisol na moje ústa.
Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Nahý chrbát som mala opretý o chladnú kamennú stenu. Jeho jemné povzdychy vzrušenia mi nabúrali nervový systém v mozgu. Tuho ma objímal, vášnivo ma bozkával, ruky mi prepletal do vlasov.
"Milujem ťa." Priškrtene povedal blízko môjho ucha.
"Milujem ťa." Bez rozmýšľania som mu odpovedala. Znovu tie zimomriavky, znovu ten nádherný pocit, čakal som ešte ďalšiu nádhernú chvíľu. Chvíľu, kvôli ktorej by som aj zomrela. Chvíľu so Severusom Snapom.

Jeho hruď sa stala mojim vankúšom, údery jeho srdca mojou uspávankou, jeho láska mojou útechou, že existuje ešte niekto taký ako Severus Snape.

Ľudia sa menia no ich city nie

19. července 2009 v 23:53 | Taylorova99
Poviedka o mojom milom Sevíkovy:)

Severus Snape. Poznala som ho fakt dlho. Vždy bol pre mňa niečim výnimočný. Tri krát som ho spoznávala. Nikdy som si nebola istá čo medzi nami bolo.

Sedela som pri jazere. Do vlasov mi vrážal vietor. Sústredila som sa na moju obľúbenú knihu. Vycítila som jeho príchod. Príchod Severusa Snapa. Pre iných úplne obyčajný chlapec. No vo mne vždy vyvolával niečo iné, nepoznané.
"No tak James. Nechaj ho napokoji! Čo ti spravil? Vadí ti? Tak sa na neho nepozeraj." Rozčulovala som sa nad jeho zlým chovaním. Myslel si, že je ten najväčší macher na celom Rokforte.
"Meggie..." Potmehúcky sa pousmial. "...hádam nenadŕžaš tomu chudákovy."
Nevedela som čo mám povedať. Môj pohlad bol raz na Severusovy potom na Jamesovy a jeho parte. Sklamaná s vlasného konania som odišla.
Keď okolo mňa Severus prechádzal sklopila som zrak. Nechcela som hladieť do jeho tváre a nechcela som aby on hladel do tej mojej.
"Ako je to s tebou a tým chudákom?" Spýta sa ma James pri krbe. Za chrbom má Siriusa a Remusa.
"Prečo chceš stále rozoberať túto tému?"
"Niečo sa mi nezdá."
"Si úplný debil vieš o tom?" Nečinne mi to vybehlo z úst. Bez ďalších slov som odišla.

"Severus čo to robíš? Snáď nechceš ísť za ním!?" Od stien v núdzovej miestosti sa odrážal môj hlas.
"Musím. Nič iné mi nezostáva!"
"A čo ja?"
"Po tebe nezostane ani spomienka. Temný Pán mi to sľúbil." Pri vyslovení jeho mena sa usmial.
"Úplne Ťa pohltil! Vieš to?"
"Áno a to je na tom úžastné." Pozerá na strop a niečo si mrmle. Už sa nevydržím na neho pozerať. Bez pozdravu odídem a on si to ani nevšimne.
Školu som ukončila nad moje očákavania, ale že tu budem aj učiť to by ma vo sne nenapadlo.
Kráčala som dlhou kamennou chodbou do žalárov. Zaklopala som na obrovské dubové dvere.
"Severus...prepáč, že vyrušujem, ale ísť za Madame Pomfrey... zdalo sa mi to zbytočné." Vysypala som zo seba. Bol zaskočený mojou návštevou. Fakt si nepamätal nič, čo sa stalo keď sme boli ešte študenti. Vbehala som mu do kabinetu a posadila sa na stoličku. Prišiel ku mne a prezeral si moju dlaň. Dotýkal sa jej s takou nehou. V očiach mu pohrával pokojný výraz.
"Račej by si mala ísť do nemocničného krídla." Pohlad z mojej ruky zdvihol na mňa.
"Nie." Odpovedala som pokojne.
"Tak dobre..." Usmial sa. Málo kedy som ho videla šťastného. Dumbledor mal pravdu. Snape sa zmenil.
"Dám ti na to dračiu krv. Snáď to pomôže." Z police zoberia sklenenú nádobu s červenou tekutinou. Chytí mi ruku. Jeho dlane sú tak teplé. Hlboko sa mu zadívam do očí.
"Trochu to štipne." Stále hladí na tú ranu.
"Prežijem." Prečo ho všetci odsudzujú? Tento človek nemá chybu. Teda mal, ale to už je za ním. Aj keď sa správa bezcitne má na to dôvod. Jeho detstvo nebolo rúžové. Už veľa krát pozeral smrti do očí. Stále ma hladí po ruke.
"Ja...nezabudol som." Sklopí zrak. Na podlahu padajú slzy. Slzy Severusa Snapa.
"Netráp sa." Pohladím ho po chrbáte. Už hodnú chvíľu neopovedá. Postavím sa aby som mohla odísť.
"Nie, nechoď ešte. Cítim sa tak sám." Zahladím sa do jeho uslzenej tváre. Milujem ho?
"Už musím."
"Nie!" Zvýši hlas. Prikráča bližšie ku mne. Dotkne sa mojich vlasov. Zatrasie ma z príjemného pocitu. Hlboko v očiach mi driemu slzy. Pomaly sa preberajú a tlačia sa na povrch. Utrie mi ich palcom. Pobozká ma. Nikdy som netušila, že sa to stane. Nemá to cenu. Ja a Severus, sme úplne odlišný.
"Prepáč." Vytlačím sa mu z náručia. Pri dverách sa posledný krát otočím. Sedí na posteli a po tváry sa mu kotúľajú slzy. Nemala som, nechcela som, ale spravila som to. Zlomila som tu srdce.
"Expeliarmus." Vyriekne zaklínadlo. Z ruky mi vyrazí prútik. Som bezmocná. Zomriem...keby ma zabil aspoň niekto iný. Nie on.
"Nerob to." Poprosím. Viem, že je to chabé.
"Legilimens." Kúzlo, ktorého autor dokáže vidieť do minulosti. Do tých najkrajších a najhorších spomienok.
Pred sebou vidím Severusovu tvár. Ešte toho dobrého Severusa. Severusa, ktorý ešte mal srdce a city. Keď bol so mnou jeho popolavá pokožka sčervenala. Srdce sa mu otváralo.
Zase cítim nával reality. Tak tvrdej skutočnosti. Človek, ktorého milujem ma chce zabiť. Fakt skvelé.
"Si to naozaj ty?" Prútik si zloží k telu. Trochu sa narovnám na zarosenej tráve. Nezmôžem sa na slová. Som zarazená jeho správaním.
"Nikdy som toto nechcel spraviť..." Za jeho telom vidím tmavú siluetu prichádzajúcej Belatrix.
"Neflákaj sa Severus a rob svoju prácu ako si to praje Temný Pán!" Kričí škriekavým hlasom. Skúsim sa priblížiť k svojmu prútiku, no nedávam tomu veľké nádeje. Belatrix si to všimne.
"AVADA KEDAVRA." Zreve.
"Nie...!" Počujem ozvenu jeho hlasu. Hlasu, ktorý mi tak veľa dal a veľa zobral. Ešte posledný tón. Moje bezvládne telo sa váľa na zemy. Posledný krát cítim váhu jeho tela. Vtedy zistím, čo pre mňa znamenal. Bol moje všetko.

Aj smrť musí prísť

22. dubna 2009 v 0:18 | Taylorova99
Mala som ďalší absťák tak som musela napísať niečo zo Severusom:)
Ja ho proste zbožňujem:D...a mala by som ísť spať:D...minulú noc sa mi snívalo,že som sa hádala s Tonyho brat(nebol to jeho brat iba v mojom sne),že Tony nemá 50,ale 26(lebo som si deň predtým čítala môj článok kde som oznámila,že má 50 rokov)...no a teraz k sľubovanej poviedke:)

Oči mám červené od sĺz.Štípu ma.Nič nevidím.Iba jeden hlas ma vedie.Hlboký,chrapľvý a zomierajúci hlas.Spoznávam aj druhý hlas.Chladný,nikdy nehynúci,túžiaci po vlastníctve celého sveta.Hlas vraha,ktorý je všetkým tak známy.Vryje sa vám do pamäti tak hlboko,že ani guľka v hlave vám ho nevymaže.Je čoraz hlasnejší,zreteľnejší,hnusnejší.Obsah môjho žalúdka je skoro v ústnej dutine.

"Zomrel!Konečne som zabil aj jeho!"Nesnesiteľne sa smeje."Aj keď to on bol mojím dodávatelom infotmácií.To on mi hovoril o tebe.Ako ťa miluje a chce byť stále s tebou.Stále rozprával jedno a to isté a ja som ako blbec každé slovo vnímal.Aj keď to nemalo žiaden význam.Až raz keď povedal:"Pane musím odísť."Dúfal som,že to nemyslel vážne.Bol tým najlepším,ktorého som mal,ale ty si ho pokazila.Ty si mi ho ukradla.Pred mojimy očami si ho zvádzala a on sa odomňa vytrácal ako dym.Nič sa nedalo robiť musel som ho zabiť.A vieš,že som si to aj užil.Krásny pocit zabiť človeka,ktorého poznáš,ktorému si kedysi dôveroval,ale nepoznal si ho príliš dobre."Dokončí svoju hlasnú kázeň.

"Ty!Ty iba závidíš že?"Stále kráčam dobredu.

"Och aká to závisť keď nemám prečo?"Vidím jeho hnusný xicht.Hadie oči,ktoré sa mi zarezávajú do mysle a pretvárajú mi myšlienky podľa svojho,ale nie!Musím byť silná.Nepoddať sa mu.

"Crucio!"Zaklínadlo,ktoré vo mne vyvoláva muki.Hlasno padnem na podlahu.Bolesť sa mi zakráda hlboko do žíl,do srdca a mozgu kde zanecháva viditeľné jazvy.Aj tak sa postavím.Skúsim ju nevnímať.

"Tak ty nemáš dosť?AVADA KEDAVRA."Smrtiace zaklínadlo letiace z jeho prútika.Zelený blesk ma minie iba o niekoľko centimetrov.Vtedy som si istá,že to spravím.Zabijem ho!Pomstím sa za ľudí,ktorý bolo väčšími hrdinami ako je on.Čo to trepem on nie je žiadny hrdina.Z pod plášťa vytiahnem prútik.Namierim ho na neho a ani na sekundu nezaváham.

"AVADA KEDAVRA!"Nevyslovila som to po prvý raz.Letí k nemu.Už už si myslím,že ho odkloní,ale nie.Vrazí mu do hrude ako do kamennej steny.Prejde cez jej škáry a tam sa usadí.Už naveky.Padá na zem.Je to blažený pocit vidieť ho ako zomiera.Nachvíľu sa cítim ako on.

Vidím jeho telo.Čierny plášť má rozptýlený okolo seba.Pribehnem k nemu.Pozriem mu do očí.Vždy ma upútali.Čierne,hlboké oči.Pre niektorých boli náznakom zla,pre mňa náznakom života.Od prvého momentu som ho milovala.Štýl jeho rozprávania.Energia vychádzajúca z jeho temného vnútra.Nikdy sa neusmieval.Raz za deň,aj to bolo veľa.Chcel byť na všetkých milý.Niekedy sa mu to aj darilo,ale ostatný si mysleli,že sa zbláznil.Poznali ho ako mrzutého,bezcitného človela.No nebol taký.To Voldemort ho chcel takého mať.Takého chladného,neľúbeného.Ale prišla som ja.Jeho anjel.Nohy sa mi podlomia a padám k nemu.Slza.Nekonečná slza,ktorá sa kotúľa po mojom líci.Tečie ďalšia a stretne sa s tou prvou.Niečo si šepkájú.Potom spoja svoje ruky do jednej a padnú mu na telo.Aspoň jedna sekunda aby som ho videla živého.Chcem zomrieť.Spomínam na jeho slová:"Nikdy neumri pre človeka,ktorého si ľúbila aby aspoň tvoje spomienky dokázali,že bol neobyčajný."On nim bol a on aj zomrel.Vydýchnem vzduch narhomadený v pľúcach.Chytím ho za studenú ruku.Už mu v nej neprúdi teplá krv.Zdvihnem jeho telo.Obímem ho,pobozkám.Za sebou počujem hluk.

"Je naozaj mŕtvy?Ten koho nemo netreba vyslovať zomrel?"Hovorí neznáma osoba.

"Áno je mŕtvy.To ja..."Pribehne ku mne druhá osoba.Uchopí moje telo.Telo bez srdca.Odvádza ma preč od blízkej náruče reality.Sedím v teplo vyhriatom kresle a popíjam čaj.

"Ďakujem."Poviem ticho.Nikdy som nehovorila príliš hlasno.A odteraz nebudem rozprávať vôbec.Stáva sa zo mňa blázom bez života,bez cieľom,ktoré som chcela dosiahnuť,ale iba s ním.Nebude už ďalší človek s dušou a srdcom Severusa Snapa.Bol jedinečný...bol môj.

"ONA"

7. února 2009 v 17:57 | Taylorova99

Ani neviem,čo mi to napadlo...naši boli v kauflande a pocit byť sama doma bol taký super,že som sa rozpísala...je to iba jednorázovka,ale dúfam,že sa bude páčiť:)
Na tému Severus Snape:D...neviem,ale rada píšem o Severusovy...jeho osoba je taká dokonalá:)


Sedí pri okne a beznádejne pozerá von.Počuje iba vietor,ktorý sa vonku pohráva z lístim.Tak jemne ho nadnáša ako by bolo páperie.Trochu sa pomrví.Kamenná stena je chladná ako on sám.No ale on taký nebol.Odvtedy čo odišla sa mu zdá všetko zlé,čierne a smutné ako on sám.Spomenie si na ňu.To ona mu znovu otvorila oči.To ona ho tak milovala.To ona ho chránila pred urážkami druhých ľudí.No "ona" už tu nieje.Nepohladí ho po tvári a nepovie ako ho miluje.Na svete ostal iba sám a s tým sa musí vyrovnať.Dal by za to aj život,aj posledný výdych abi ju uvidel.Aspoň aj na stotinku,ale uvidel.Ešte stále ju má pred očami.Jej vlasy,ktoré tak rád hladil.Jej veľké hnedé oči,ktoré boli plné lásky.Jej pery,ktoré tak rád bozkával.

Víde von z hradu a uteká do lesa.Temnota lesa ho uchvátila natoľko,že na ňu nemyslí,ba nevníma veci okolo.Uvidí to miesto a spomienky sa mu prinavrátia.Tam sa spoznali.V očiach má slzy a sadne si na neďaleký peň.Už nebude cítiť jej dych,jej pery na svojich.Nemá náladu sa s niekym rozprávať.Dumbledor sa ho už nespočetne veľa krát spýtal čo mu je,no on len pokýval hlavou,že je všetko v poriadku.Prečo mu to nepovedal?Dumbledor je už jediný človek ktorému dôveruje a on ho takto zradil.Povedať mu to teraz?Nie!!!Teraz na to nieje čas.

Je to všetko jeho chyba,že odišla.Mal ju zadržať aby neišla za Temným Pánom.Čo toto trepem?Temný Pán je pre mňa nula!Odvtedy ho volám Voldemort!Mal sa za ním vybrať on.Jeho život nemal takú cenu ako jej!!!Keď mu oznámili,že je mŕtva oddelil sa od spoločnosti ľudí a utiahol sa sám do seba.Ona s neho robila človeka!!!Vo vrecku cíti teplo jej prútika.To jediné mu zostalo.Vytiahne ho a namieri k spánku.Nebude to kričať ako zmyslov zbavený a tak pošepne:"AVADA KEDAVRA."S konca prútika vyšľahne prúd zeleného svetla a on padá na zem.V hlave mu prebehne ešte pár myšlienok.Určite je všetkým ľahostajný.Možno Dumbledorovy nie.Vidí pred sebou niečo biele.Blíži sa k tomu.Je to jej postava.On ju vidí.Nemôže uveriť vlastným očiam.Vlastne tým neveril odvtedy čo odišla.

"Severus."On nepovie nič.Iba z jej úst malo jeho meno zmysel.

"Prečo si to spravil."Hlas sa jej láme.

"Milujem ťa."Na nič iné sa nezmôže a príde bližšie ku nej.Obíme ju.Pobozká ho ako vtedy keď žila.Zrazu sa všetko rozplinie.

Nad sebou vidí polmesiačikove okuliare a pokojnú Dumbledorovú tvár.

"Severus,a teraz mi povec prečo!!!?"Nalieha.

"Milujem ju!Chcem ju spať."Tvár má plnú sĺz.

"MILUJEM JU!!!"Hlas sa rozlieha po celom nemocničnom krídle,no jemu je to jedno či ho niekto počuje.Len na jednej osobe mu záležalo,ale tá tu nieje.Keby ho počula povedal by jej to aj sto krát,aj milión keby musel.


Ešte niekoľko rokov žil v smútku.A tak aj dožil.Nakoniec ju uvidel.Čakala tam na neho.


tento obrázok je tak pekný a tak to vystihuje:)

Gillov odchod

26. října 2008 v 14:08 | Taylorova99
Pämetám si nato ako keby to bolo včera,ale ono sa to stalo presne pred 3 rokmy.Smutne pozriem na jeho fotku na nočnom stolíku,ktorá tam stále stojí,každý deň z nej zmietam prach.Trochu sa zachvejem.Na stôl padne moja slza a rozptýli sa vo vláknach vreckovky.Potom padne druhá,tretia...tak ako každý deň."Och Gil."Poviem potichu."Musel si to skončiť takto?"Na túto otázku nedostanem nikdy odpoveď.A takto to začalo.
Ahoj Gil."Pridem do jeho pracovne a otvorím chladničku."Bože to čo tu zase máš?"Odsuniem dva poháre s vnútornostami a vytiahnem si jogurt."Čo je ti?"Pozriem na Grissomova ako sedí vo svojom kresle a pohráva sa s perom."Magda?."Spýta sa."Áno?." "Dávam výpoveď."Povie kludne.Mne vypadne lyžička z ruky."Prosím?Zopakuj to ešte raz!" "Dávam výpoveď." "A prečo? "Lebo som na takúto prácu starý."Odpovie Gil."Si taký starý ako sa cítiš.A tým to už vie." "Nie,zatial nie.Dôverujem iba tebe."Nakloní sa ku mne a pobozká ma.To je prvý krát čo mi dal bozk v práci."Poď už je neskoro."Chytim ho za ruku a odvádzam do auta.Prídeme pred dom.Gil bez slova výstúpi a otvára vchodové dvere.Vojdem dnu aj ja.Bez slova si ľahnem na postel.Gil si ku mne prilahne."Prepáč,že končím,ale je toho na mňa veľa."Otočím sa k nemu."Ja to chápem ale nemusíš odísť.Daj si len pauzu.Mal si dovolenku odvtedy keď si prvý krát nastúpil do práce?"Spýtam sa ho."Nie nemal." "No vidíš,tak si daj dvojtýždňový oddych.Uvidís ako ti to pomôže." "Mne už nepomôže nič."Sklopí pohľad."Magda milujem Ťa."Povie a pobozká ma."Gil vieš,že aj ja teba." "A budeš ma milovať stále?" "Prečo sa pýtaš?" "Odpovedz mi!"Nalieha."Áno pravdaže budem."Pozriem na neho udivene."Gil a teraz poďme spať." "No dobre."Pohladil ma po tvári a posledný krát pobozkal.Keby som vedela,že je to posledný krát vynaložila by som do toho trošku viac lásky.Pritúlila som sa k nemu.Cítila som jeho teplý dych na mojej tváry a potom som náhle zaspala.Zobudil ma až chvíľkový rozruch.Okamžite som vyskočila z postele a bežala som do kuchyne.Ruka mi vystrelila k vypínaču svetla.Svetlo ma oslepilo,ale nezabránilo aby moje oči neuvideli tú hrôzu.Ležalo tam bezvládne Grissomovo telo.V dlani mu posmrtný kŕč zvieral zbraň.Cez hruď mal dieru.Vedľa nôh mal mobil.Nevedela som,čo mám robiť iba som hladela do Grissomovej tváre.Bol ešte mladí na smrť.Lahla som mu na hruď.No bolo to iné ako inokedy.Nepočula som buchot jeho srdca.Nepočula som krv,ktorá mu prúdila v žilách.Počula som iba smrť ako sa ticho odkráda z domu.Dvere sa rozleteli a v nich stál Jim a prepadová jednotka.Zo slzamy v očiach som na nich pozrela a potom som odvrátila zasa zrak na Gila.Prišiel za mnou Jim a pošepol mi."Postav sa.Buď silná.Všetko bude dobré."Hlas sa mu triasol."Nie nič už dobré nebude!Život je ku mne zlý.Nemá cenu žiť,v dnešnej dobe nie!"Niekto ma chytil za rameno.Bol to Nick,ktorý ma aj odviedol do auta."Magdi neboj všetko bude dobré." "Nick,dobrého je na svete málo." "Choď si oddýchnuť." Teraz sa oddychovať nedá.
Týždne som chodila ako bez života,ale potom som sa stým ako tak vysporiadala.Aj keď sa to nedalo.Dnes nad Grissomom rozmýšľam stále.Keď sa zobúdzam,idem do práce a vidím jeho pracovňu.Vtedy mi vždy vybehne slza.Keď zaspávam.Bola som jeho múdrym pohľadom posadnutá.Nieje dňa keby som sa nezastavila a nepozrela na jeho fotku.


 
 

Reklama