Březen 2013

Som neproduktívna a neužitočná

17. března 2013 v 20:41 | Meggie |  Kecám
Áno áno, viem že som sľúbila články, poviedky, veci...Ale v poslednom čase som veľmi neproduktívna so škaredou náladou v menšej depresii. Jedna časť môjho ja je schopná myslieť pozitívne, ale tá druhá (teraz asi väčšia) to vždy zavrhne. Už tri dni vypisujem prihlášky na výšku ( z toho neviem ani presne kam pôjdem), nervujem sa z úplných hlúpostí a veci škaredé (ne)každodenné. Obávam sa všetkého a napriek tomu si stále hovorím, že to nejako dobačujem, zvládnem. Pretože zdravá psychika je úvodom do šťastného života (aspoň nachvíľku).
A čo by som vlastne v tejto chvíly najviac chcela:
-byť potrebným človekom
-byť produktívna
-pozitívne myslieť
-usmiať sa
-nájsť si konečne nejakú prácu
-veriť si
-a hlavne byť ŠŤASTNÁ!
Veľmi ma štve to, že mám tak málo čitateľov (šak sa ani nečudujem), že stále niečo sľubim a nedodržím (asi to beriem moc vážne)...Ale verte či nie, každý deň na vás myslím :)
Vlastne bola som produktívna, asi na dve a pol minúty. Teda natočila som ďalší cover mojej obľúbenej pesničky
Tu je:
Každé zhliadnutie, lajk, komentár či nebodaj odber (ktorý zatiaľ ani nemám) mám veľmi poteší :)

6.3.2013/Všetci závidia

6. března 2013 v 20:34 | Meggie |  Život na Rokforte/Denník
Som sľúbila, že v stredu bude, tak je.



Ako si spomínate, minule som písala o našej novovzniknutej kapele. Je to stále aktuálne. Už máme aj prvý singel, ktorý vide, dúfame, čoskoro. S Lupinom tvrdo drieme. Občas teda nechodíme aj na hodiny, ale študenti si zvykli. No to sa nedá tvrdiť o iných obyvateľoch hradu. Napríklad taký Dumbledor, ktorý sa nám vyhráža, že nám neprispeje na reklamu a ani na nič iné. Spolu s Mcgonagallovú včera ráno pred mojim kabinetom (Lupin tam bol so mnou náhodou tiež) vykrikovali s transparentmi v paprčiach, že sme škaredý, hnusný, negramotný a tak podobne. Som ich hneď spakovala. Asi taktok: "Vy hovadá božie, pošlem na vás Britny Spírs a potom uvidíme kto s koho." Neviem teda či Britny poznali, ale zľakli sa a odišli si spolu znovu hrkútať.
Snape nás má na saláme. Ale aj tak viem, že ho to v kútiku tej jeho príťažlivej chladnej duše serie. Aj mňa by sralo, keby si založil kapelu s Lupinom a mňa by nezavolali. A mám aj dôvod si to myslieť, pretože vždy, keď otvorím dvere našej skúšobne potuluje sa veľmi blízko dverí. Určite tajne počúva a náš skvelý rytmus sa mu dostáva pod kožu. Vždy ho pozdravím, on mňa samozrejme nie. Len sa hnusne zaksichtí a uteká preč.
Ozaj a s Lupinom pozeráme Sex and the City a sme očarený. Teda ja nie, ale Lupin sa stále chce hrať na Pána Božského a na Carrie. Ja nesúhlasím, ja sa chcem hrať na Freda a Wilmu Flinstounových. Potom sa pohádame a hráme sa na doktorov...

+ Dumbledore sa mi dostal do počítača a kresli si, ako inak, seba...


Analóg III.

5. března 2013 v 15:35 | Meggie |  Nezaradené
Druhá várka fotiek.


Depresia? Niekedy pomáha...

5. března 2013 v 12:35 | Meggie |  Téma týždňa
Ale vážne! Teda mne aspoň áno...


I keď som z väčšej časti mojej osoby flegmoš, občas sa u mňa vyskytne aj minulostný a budúcnostný melanchodlik. Neviem prečo nie prítomnostný...Depresia ma vyhľadáva kedykoľvek, hlavne vtedy, keď ju vôbec nečakám a prežitý deň sa mi zdá úplne super (teda môže byť aj superskejší, ale čo už) a vtedy príde tá škaredá teta. Ja sa s ňou teda porozprávam, zauvažujem, polámem si hlavu, potom sa usmejem a ideme ďalej.
Ale čo taký ľudia, čo ju majú stále? Predstavte si napríklad uja Imra Bučku. To je taký ujo, čo sa utápa v depresii kedykoľvek a kdekoľvek. Ide po ulici? V depresii...Ide vo výťahu? V depresii...Spí so ženou? V depresii (by ma zaujímalo ako to vyzerá)...Oblieka si spodné prádlo (keď si teda nejaké oblieka)? V depresii... A takto to s ním ide celý život. Nemá žiadne ciele, pretože všetko zavrhne a potom sa v tom depresíruje. Nikto ho nemá rád (ani tie prostitútky, čo s ním spávajú), veď kto by mal rád negatívneho človeka. Všetkým všetko závidí. No najhoršie na tom je, že sa nevie usmiať! Predstavte si aké je to hrozné žiť bez úsmevu, bez hrejivého pocitu smiechu. Viete čo? Radšej si to ani nepredstavujte, pretože z toho dostanete takú depku ako Ajfelovka!
No depresia môže byť aj na niečo dobrá. Keď ju "dostanete", uvedomíte si pár vecí, ktoré ste spravili zle a ktoré ste mohli spraviť, ale nespravili. Zároveň si uvedomíte, že keď príde podobná situácia spravíte ju úplne inak. Takže vás to niečo nové naučí a poučí.

Neviem čo by som mala ešte napísať,
ale toto hádam stačí...
Majte sa krásne
Vaša Meggie ;)

Analóg II.

4. března 2013 v 19:22 | Meggie |  Nezaradené
Dnes som si konečne bola pre vyvolaný film a tešila sa na fotky. I keď ich kvalita...
Ale mne sa páčia, má to také svojské čaro.
Len nabudúce musím kúpiť film s vyšším ISO.


Novinôčky

3. března 2013 v 22:10 | Meggie |  Kecám

V prvom rade som sa rozhodla, že si určím nejaký "harmonogram" na zverejňovanie určitých článkov, ktorý budem akože dodržovať. Teda budeme sa tváriť, že ho budem dodržovať. Takže to bude vyzerať asi taktok:
Sobota-poviedka, akákoľvek, ale prv sa budem snažiť dopísať tú aktuálnu, čiže Vegas
Streda-denník z Rokfortu
Dni medzi tým-akékoľvek články, fotky, kecičky a podobne
Ja teda budem veľmi silno veriť (každý deň sa modlím) aby som ho ako tak dodržiavala.
Ináč som práve dnes, keď sa v dátume vyskytujú tri trojky (milujem trojky), vytvorila stránku na fejsbuku. Áno, ani ja som na to neni moc hrdá, ale čo. Chcela som, mám. Tak kto máte fejsbúk môžete ju lajknúť TU. Trošku verím, že tam budem mať viac ako nula ľudí. Zatiaľ je tam surové nič, ale to by sa mohlo o chvíľu zmeniť.
Asi iba to som chcela.

Majte sa krásne
a
ŽITE!!!
Tak mi napadlo, poznáte krihu od Salingera "Kto chytá v žite?"
Môj bývalý spolužiak ju premenoval na "Kto chytá v poli".
A ináč chytá tam pšeničný teriér ;)


"Sladký" domov 10

2. března 2013 v 18:57 | Meggie |  CSI LV 2 séria
Po viac ako týždni tu máme (respektíve máte) novú časť.
Rozhodla som sa ( a hlavne, keď Pán Boh dá), že ju budem uverejňovať každú sobotu.
A teraz hor sa do príbehu našej Meggie...
+ mala by som tejto poviedke vytvoriť nejakú špeci ikonku (hah, ja viem, že už sme asi viac ako v polovici príbehu, ale čo :D)



Sedela som na svojej posteli. Doma. Na Slovensku. Tam, kde o mojom osude vedeli iba moji rodičia. Nepýtali sa ma na nijaké detaily. Len som im zo zaťatými zubami povedala čo sa stalo. Mama plakala, otec chcel, ale nemohol. Len kýval hlavou a niečo si mrmlal. Bála som sa o nich viac ako o seba a stále si kládla otázku, prečo som sem vlastne prišla. Zabudnúť? Ale ako vlastne? Veď každý koho stretnem sa ma bude pýtať ako sa mám, čo robím, ako sa zmenil môj život za posledné roky a či som vôbec šťastná.