Únor 2013

Cupcakes

25. února 2013 v 15:33 | Meggie |  Nezaradené
Nehľdajte recept na tieto úžasné mlsky, ide iba o fotku :D


Tieto krásne koláčičky robila moja spriaznená duša L.
To ako chutili vám radšej ani neopíšem ;))

Skupinkovanie

23. února 2013 v 8:00 | Meggie
Tieto fotky sú ešte z minulého roku, niekedy v decembri.
Kvietky sme mali pred barakom, Brunko ich každý deň ošťával a tak uhynuli...ale nie, proste umreli z vlastnej vôle :))



Páni Tulipáni

22. února 2013 v 12:28 | Meggie |  Flora
Fotky sú to nič moc, ale musela som využiť prítomnosť týchto človekov :D



Na dobu neurčitú 0.9

20. února 2013 v 13:38 | Meggie |  CSI LV 2 séria
Ha-ha-ha...Poviedka viac ako po roku? U mňa možné :D
Nie, nezabudla som, len sa mi nechcelo a nemala som nápady.
Hádam si ešte pamätáte na príbeh znásilnenej Meggie, ktorá pracuje vo Vegas ako forenzná vyšetrovateľka.
Viem, že som predtým písala, že jej nejaký psychouš zavraždil rodičov, ale odpustime od toho. Nič také sa nestalo :)) Vlastne som už zabudla (aj ja som len človek, a je to už viac ako rok), že to tak má byť a tých rodičov som tam proste dala. Odpustite mi to, už som sa za to vyhrešila, ale viac mi to bude sedieť do príbehu ;)
Pekné čítanie ;)



Týždeň prešiel ako voda a moja naordinovaná dovolenka Grissomom, sa skončila. Nič závratné sa nestalo. Okrem dvoch podobných lístkov, to bolo celkom nudné. S mojim osudom, ktorý sa zmenil počas troch týždňom som sa postupne zmierila. No prišili aj dni, kedy som mlčky sedela na gauči, pozerala na dvere a čakala kedy sa otvoria a vbehne sem ten maniak.

"Ahoj." Pozdravím Nicka hneď pri vchode do kriminálky.
"Jé Meggie..." V jeho hlase sa v jeden chvíli vystriedalo nadšenie a smútok.
"Máš sa?" Ľútostivo sa na mňa pozrie.
"Ak nemyslím, tak je to celkom fajn. No pokiaľ premýšľam vtedy mi nie je dobre. Čo ty?"
"Mám sa tak ako v práci. Občas fajn a občas nudne."
"Máme nejaký prípad?"
"My áno..." Na okamih zaváhal." Ty nie..." Pohľad sa mu okamžite prehupol do zeme.
"Aha..."Chcela som skryť svoje "nadšenie" no nepodarilo sa.
"Prepáč, ale ide o teba..." Vzdychol si a pohladil ma po chrbte ruky.
"Vieš ja som rada, že na tom pracujete práve vy, ale zároveň ma už nebaví utápať sa doma v negatívnych myšlienkach. Potrebujem niečo robiť."
"Práve prerábali dôkazový sklad. Mohla by si im to tam pomôcť zoradiť."
"Ach aký si ti veľmi smiešny." Pokúsim sa o ten najuštipačnejší tón v mojom živote.
"Prepáč. Chcel som ťa len rozveseliť Meggie. Naozaj tu nie je nič na práci. Vlastne bolo by, ale..." Zaváha a uhýba môjmu pohľadu.
"Ale?" Spýtavo sa na neho osočím.
"Grissom nám nariadil aby sme ti nič nedávali robiť." Kmitá pohľadom z jednej strany na druhú.
"Že som na to neprišla skôr. Ďakujem za úprimnosť." Prudko sa otočím a odchádzam. Bez auta, len tak peši. Chcem sa prejsť, porozmýšľať, utiecť a potom sa bez slova vrátiť.
Prechádzam parkom. Presne tým, kde sa to stalo. V mojom vnútri vybuchuje spŕška emócií, ktoré neviem ani poriadne opísať. Po "mieste činu" ani stopy. Všetko rozkradli moji "ústretový" kolegovia, ktorým hovorím aj priatelia, no asi prestanem. Na lavičkách puberťácky sedí partia chlapcov, škola ich zrejme nezaujíma.
"Tá by šla." Zvýši hlas jeden z nich a mlsne po mne hodí pohľadom.
Ignorujem ho, no nedá sa. Pripomína mi to ten okamih, tú chvíľu a intenzívnu bolesť skôr psychickej stránky. Rozutekám sa a zastavím až na konci parku. V boku ma pichá, lapám po dychu a srdce mi búši ako o život. Domov dokráčam normálnym krokom, pretože si nechcem prihnať nejakú porážku.
Akonáhle dorazím prstom šťuknem do záznamníka.
"Máte tri nové odkazy." Ozve sa robotický hlas a ja som ako na ihlách. Obyčajne žiadne odkazy nemávam. Na pevnú linku mi volá málokto, všetci preferujú mobil.
"Počuli sme čo sa stalo. S otcom okamžite letíme za tebou. Ozvi sa."
Hlas mojej mami sa ozýva v mojom poloprázdnom byte. Úplne ju chápem, ale toto jej idem ihneď vyhovoriť.
"Vaše číslo bolo vybraté ako výherné číslo..." Tento odkaz okamžite deletujem.
"Dnes si na seba zober niečo sexy a priprav si skvelú náladu. Budem sa na teba tešiť." Ten úlisný hlas, ktorý som nikdy nepočula, no je mi veľmi známy.
Chce ťa iba oklamať, zahrať ti na mozog. Presne to chce!

"Ahoj mami..."
"Nie rozhodne sem nechoďte. Prídem za vami ja. To bude lepšie."
"Ako sa cítim? Už lepšie...Potom ti o všetkom porozprávam. Zajtra ešte zavolám." Rozhodla som sa. Rýchlo a definitívne som sa rozhodla odísť domov. Neviem na koľko, neviem ani prečo to tak veľmi chcem, ale doma som sa vždy cítila najbezpečnejšie.
Lietadlo som mala vybavené za pár minút. Za dva dni budem v mojej domácej krajine. Zbabelo, túžiaca po ochrane, utečiem preč.

"Ahoj." Tichým hlasom pozdravím Grissoma. Je neskorý večer, bojím sa, ale tvárim sa statočne.
"Ďalší list? Nič si z toho nerob, ten hajzel sa k tebe nepriblíži." Chlácholí ma.
"Odkaz. Ale o to nejde. Ja..."
"Nejde? Tá nahrávka je veľmi dôležitá, čo keď k niečomu konečne prídeme..."
"...rozhodla som sa, že idem domov." Posadím sa na kreslo. Zapraská podomnou stará pružina.
"Si na sto percent rozhodnutá?" Stále stojí a ja cítim jeho pohľad na temene hlavy.
"Na tristo."
"Akceptujem to." Jemne ma pohladí po rozcuchaných vlasoch a zabuchne za sebou dvere.
Je mi jedno, že sa nerozlúčil...Vlastne toto je Grissomova rozlúčka. Bežne sa tak lúči zo všetkými. Bez slova odíde a nechá človeka utápať sa v neistote. Spravila som dobre či zle, že odchádzam? Naštvala som ho? Grissom sa predsa nikdy nehnevá. Neostávalo mi nič iné, len tieto výčitky "zapiť" spánkom. Možno, keď sa zobudím budem v chajde na púšti, pripútaná o posteľ, zdrogovaná a neschopná žiť. Vtedy ma nebude trápiť žiadny Grissom.

Nestalo sa...I keď som si vydýchla na chvíľu som zauvažovala aké by to vlastne bolo nachádzať sa v takom ohrození života. Keď si kladiete otázku, či vôbec prežijem a náruč smrti vidíte len pár metrov od seba.
Ráno ma zobudil cŕnkajúci zvuk telefónu.
"Áno?" Polonahá som k nemu dobehla a stisla tlačidlo.
"Budeš mi chýbať láska." Ozve sa z druhého konca aparátu.
"Aj ty mne drahý." Úprimne odpovedám.
"Naozaj Meggie..." Skormútene skonštatuje Greg.
"Hlupák. Neodchádzam naveky. Ja vlastne neviem nakoľko. Možno, keď prídem domov, otočím sa a prídem naspäť."
"Si myslíš, že ti Grissom preplatí letenky?"
"Dúfam. Iba ak by si to neurobil ty. Ako odmenu dostaneš obrovskú pusu na..."
"Je len ráno. Nechcem stráviť deň úchylnými predstavami ako si to..."
"Greg!" Okríknem ho so smiechov v hlase. Konečne ma niekto rozosmial.
"Prepáč, ale ak si pamätáš začala si ty."
"Mali by sme skončiť tento rozhovor. Drž sa a mysli na mňa."
"Budem a ak prídeš spravím transparenty a budem ťa čakať na letisku ako najväčší fanúšik tvojho božstva."
"Určite to bude úžasné. Opatruj sa."
"Skôr ty." Zruší ma a ja stále zvieram telefón v ruke.
"Mala by si sa ísť pobaliť. Viem, že to neznášaš, ale musíš." Zamrmlem si pre seba.
Hodnú chvíľu hľadám kufor. Prv ho odprášim od asi tony prachu a následne do neho nahádžem náhodne vybrané kusy oblečenia. Ľahko ho zatvorím a ešte ľahšie zazipsujem.

Celý deň nikto nezavolal. Ani môj "vykupiteľ", ani Grissom a ani Keppler. Možno som to čakala a dúfala, že sa rozlúči.

Druhý deň som na letisko dobehla celá spotená. Tieto horúce Nevadské dni ma raz zabijú. Hodinu som čakala v hale a počúvala monotónny hlas pani z reprákov. Keď som bola menšia, tieto hlasy "z hora" mi pripadali božie a predstavovala som si ako nad nami krúžia ľudia a hurónskymi hlasmi nám hlásia lety aby sme ich nezmeškali. Myslela som, že to sú Boží zamestnanci, ale moje predstavy sa časom rozplynuli.
Márne som hľadala nejakú známu osobu. Všetci moji priatelia pracovali alebo nemali čas. Tu nikto nikdy nemal čas, vlastne okrem Grissoma. Ten si ho našiel vždy.

V lietadle bolo príjemne. Klíma na plné gule mi robila neskutočne dobre, spolu s orieškami a nejakou romantickou sračkou čo nám púšťali. Na dvanásť hodín musia nejako človeka zabaviť. I keď preferujem niečo úplne iné, nedbala som. Chvíľu som spala, chvíľu čítala Pottera, ktorý ma vždy vedel upokojiť a potom iba tak rozmýšľala. Čo poviem mame, otcovi, priateľom a známym? Pripravovala som si rôzne repliky. Lenže ani jedna z nich sa mi nezdala ideálna.
"Ahoj. Ako sa máš?"
"Celkom fajn. Vieš, znásilnili ma, ale snažím sa to brať ako každodennú rutinu." Napríklad. Veď ako vlastne chcete povedať človeku, ktorého máte aspoň trochu rád, že sa vám stalo niečo takéto strašné? Pre mňa to je veľmi ťažké.
Hneď ako moje nohy pocítili asfaltový povrch dráh vo Viedni vydýchla som si a nabrala do pľúc chladný vzduch, chladnejší ako vo Vegas.
Mama s otcom na mňa čakali v hale a vzrušene na mňa mávali. V žalúdku som mala nepríjemne prázdno. Akoby sa už nemal nikdy zaplniť. Vyšla som k nim s falošným úsmevom na perách.

Toto sa môže stať iba mne a pár "vyvoleným"

10. února 2013 v 17:03 | Meggie |  Kecám

Včerajších pár milimetrov snehu mi dalo fakt zabrať. Padla som asi 3563768969756453 (koment ak si nedočítal toto číslo do konca :D) krát a možno aj viac, pretože som to potom prestala počítať. Z tohto čísla boli dva pády smrteľné. Prvý z nich bol ešte taký miernejší. Schytalo to ľavé koleno (na to pravé som padla asi pred dvoma týždňami). Ten druhý bol hnusný, škaredý a fuj fuj fuj. Začalo to nevinne, pretože som sa chcela šmýkať po snehu, nejako som to nedomyslela a zdrba...padla som skoro na hubu. Skoro preto, lebo som si dala ruku na krk (tiež nechápem prečo som si ksicht nebránila ináč) a keď som už konečne dopadla ruka sa pod váhou môjho tela šmykla až k uchu a hneď som umrela...Samozrejme nie doslovne. Počula som nejaké prasknutie, ale to bol môj hnilý a lenivý krk, ktorý si tiež chcel prevetrať pánty. Ujákala som jak päť ročné decko a možno aj menej, že čo keď umrem (hypochonder sa vo mne nezaprie). Nakoniec to skončilo tak, že si teraz mažem krk ALPOU (žiadna reklama, ale je to suprácky "liek" na čokoľvek) a mámm ho zachuchlaný v šatke. Cítim sa veľmi pacientsky a choro :D
PS:To len Tomalová si môže dať čižmy si ultra šmykľavými podrážkami! LIKE BOSS!!!

Hádam ste túto skvelú STORY prečítali do konca :)
Držte sa (to aby ste náhodou nespadli).
Tento "príbeh" nesie aj určité ponaučenie, ktoré v ňom musíte nájsť sami ;)
Vaša Meggie

Príde k nám

7. února 2013 v 20:55 | Meggie |  Music and Video
Ďalšie video z mojej "produkcie"...
Hlavne si ho užite ;)

Táto pesnička od Cmoríka sa mi vždy páčila :)
Za každý komentár, lajk a nedajbože odber som vďačná ;)


6.2.3013/Vchádzame na výslnie

6. února 2013 v 21:54 | Meggie |  Život na Rokforte/Denník


Určite ste za zamýšľali nad tým čo je so mnou. Celkovo nič...Iba sme toho v škole mali dosť. Polročné skúšky, potom opravné skúšky a ešte mi leží na stole hŕba materiálov od študentov. Ale našla som si chvíľku (práve nemám žiadnu hodinu a návštevu Lupina som presunula na večer), tak vám teda napíšem.
Konečne mi prišla gitara, ktorú som si objednala z nemenovanej internetovej stránky, no musela som uviesť adresu nejakého mukla z Londýna. Takže teraz mávame raz do týždňa gitarové seansy. Lupin sa konečne naučil hrať na činely. Stáva sa z nás skorokapela a sme na to patrične hrdý. Teraz ešte nájsť nejakého veľmi zodpovedného producenta. Vlastne o pár by som vedela, ale tí by určite neocenili naše špecifické umenie. Dumbledor s Minervou chceli robiť vokalistky, ale to sme hneď zamietli po ich výstupe s ich pesničkou od Vondráčkovej a vyhlásili konkurz...viete taký seriózny. Dokonca prišiel aj Snape. No nie z dôvodu účinkovania v našej kapele. Prišiel nám iba naložiť. Že prečo robíme taký hluk, že či sme kompletne padli z jablone a že či nám náhodou niekto taký skvelý ako je on, nenakopal riť. My, že ešte nie a on bez slova odišiel. Ozaj...po našom "Vianočnom incidente" sme sa veľmi nestretávali. Vlastne iba pri jediacich rituáloch a občas na chodbám. Nechýba mi (klamem :D), ale bol vážne dobrý.
No...na konkurze sa objavilo pár skvelých ľudí, ale nakoniec sme egoisticky vyhlásili, že nezoberieme nikoho, ale tým dobrým dáme aspoň dobré známky a zostali sme sami (aj sme to patrične využili, ale to sem nepatrí). Vyčerpali sme celý školský fond (lepšie utratené peniaze ako na erotické pomôcky pre Dumbledora) na nákup techniky a z nevyužitého kabinetu spravili štúdio. Dokonca aktívne hľadáme producenta. Skúšala som volať Cowellovi , ale iba skúšala, pretože ten "úžasný človek" s výstrihmi až po penis mi nedvíha telefón. Takže je zase na nás producentovať sa sami a 100% podľa našich vlastných požiadaviek. Plánujeme hrávať na svadbách, pohreboch a iných kultúrnych záležitostiach. Plus ako bonus hrávame vo vami vybratých kostýmoch, hoc aj s figovými listami alebo aj bez nich.
Iba toto som chcela...
PS: Ak by ste si nás chceli objednať, nie je problém :)
PS2: Ešte stále nemáme vymyslený názov kapely...