Březen 2012

A tak som mala ruku v recte

26. března 2012 v 21:00 | Taylorova99 |  Kecám

Tak sme konečne robili tú vec, o ktorej vždy všetci hovorili toto: "Čo? Ty ideš na Hnojarinu? Tam budeš dojiť a pichať ruky do kráv." Vlastne som sa na to aj tešila. Len tak z ničoho nič Vás nezastaví krava a nepovie: "Chceš sa pošpárať."
A poviem vám bolo to fajn (:D). Dobre, nie fajn, ale príjemno-divné...Teplé (Profesor:Je to ako sopka. Dokonca z toho ide žeravá láva.)...Týmto som chcela povedať, že aj ja teraz môžem povedať: "Áno, špárala som sa v kravskom zadku." Som na to hrdá? Nie, ale bol to zážitok, ktorý budem rozprávať svojim vnúčatám, ak sa nejakých dožijem. Možno to poviem aj Lievovi či Macovi, no nad tým ešte popremýšľam.
Dnes tak krátko (akoby inokedy nie). Inak by sa tu mohla aj tento týždeň objaviť poviedka...no neviem :)
V mojom živote sa nedeje nič zaujímavé. Teda zaujímavé pre mňa, pre Vás asi nie :))
+Gary Oldman RULES! (z odovzdávania tohtoročných Oscarov)
Majte sa a...proste sa MAJTE :))

Názov článku neexistuje

21. března 2012 v 18:17 | Taylorova99 |  Kecám

Ináč sa mám velice fajn. Týždeň zatiaľ ubieha celkom fajn a až dnes mi došlo, že "Meggie tento rok maturuješ!!!" Až teraz mi došlo, že by som sa to mala začať učiť...ha-ha-ha...
Zajtra sa idem konečne kultúrne vyžiť do divadla (Stanley Staško♥). Naposledy som tam bola voľakedy minulý rok, čo je veliká hanba!!!
Včera v noci bol nejaký film (samozrejme nezmyselný) so Schreiberom, z ktorého som si zapamätala jednu vetu :"Ležal som v posteli...nemohol som zaspať, pretože som mal strašnú chuť na sex....a keby som mal auto možno by to vyšlo." Ešte tam rozprával sen ako mu nejaký pes doniesol modrú hubu, zjedol ju a bolo mu super! Z toho plynie ponaučenie, že Schreiberovi nedávajte drogy! Týmto premostým na to, že sa mi v poslednej dobe snívajú veľmi divné sny (okrem toho ako idem s Clooney k môjmu baráku a spievame si Petra Lipu) o tom ako užívam drogy a premením sa na spajdrmena...Asi by som mala vážne začať, ako mi poradila väčšina ľudí.
Čím ďalej rozmýšlam čo sa mi ešte stalo, tak tým viac na nič neviem prísť :D Okrem toho, že sme si dnes s našim geniálnym profesorom hovorili rôzne slovíčka, ktoré nám pripomínajú nadávky (dosť sme sa bavili)...Náhodou vedeli ste, že spičky sú zápalky po rusky? Tak sú :D Určite sa to nezdá smiešne, ale keby ste k tomu pridali výrazný hlas (syrénu) nášho profesora a jeho večné "jako" "ééé" a "až" je to veľmi fajn :))
+ dokonalá "animačka" pána Šrajbera :))
To by bolo asi všetko :)
Ak by som na niečo prišla, napíšem...Robím si srandu...
Nenapíšem, pretože to hneď zabudnem ;)
Majte sa ;)



Kapitola Druhá

18. března 2012 v 22:46 | Taylorova99 |  Právo Milovať
Príbeh sa nám začína trošku vyvíjať. Určite tak ako ste predpokladali.
Áno som čitateľná :D


Kapitola Prvá

17. března 2012 v 15:18 | Taylorova99 |  Právo Milovať
Môj nový poviedko-román. Z trošku starších čiach, ktorý nesie názov "Právo Milovať", ktorý možno ešte zmením, pretože som ho vymyslela až teraz :D
Hádam to bude niečo aspoň trošku dobré ;)
Pekné "počteníčko" Vám prajem ;)

Liev Schreiber On Set Of "Ray Donovan"

16. března 2012 v 19:46 | Taylorova99 |  Isaac Liev Schreiber
Už dlho predlho tu nebolo ani slychu o tomto významnom(?) pánovi. Tak sa to snažím nejako napraviť.

14 marca bol Liev na natáčaní svojho nového filmu "Ray Donovan" v Los Angeles. Ide o nejakú showtime.
Ten vek mu dodáva šmrnc.
Táto fotka ju úplne obyčajná a predsa sa mi neobyčajne páči.


Like BOSS!

Všetky fotku nájdete TU
+
Tento článok využijem aj na oznam, že som dnes začala písať novú poviedku (áno nedopisujem tie staré a to neznamená, že ich nikdy nedopíšem...veď nehodlám ešte umrieť), ktorá trochu čerpá z románom Jane Austenovej. Uvidíme čo to dá ;)

Meggie je stále nažive

15. března 2012 v 18:22 | Taylorova99 |  Kecám

Všetci okrem mňa...Najviac ma serie, že je to tu také pusté, že Sahara je oproti tomuto tu New York. Možno sa tieto časy ešte len znásobia alebo presnatú.Pretože prvú časť/písomnú mám za sebou a za mesiac ma čaká ďalšia, praktická. Len by ma zaujímalo kto toto všetko vymyslel? Keď to bol niekto môjmu srdcu blízky, nech si ma neželá.
V poslednej dobe hľadám nejaké dobré dôvody na napísanie článkov, no nič ku mne neletí. Neboj ma všetky bývalé záujmy prestali baviť? Alebo z nich treba oprášiť ten mesačný prach? Alebo je čas začať z niečim novým? Nebodaj zrušiť blog? Pfuj...i keď v poslednej dobe nad tým dosť často uvažujem. No potom si pripomeniem kde by som bez "tohto kolektívu" bola. A odkiaľ by som sa dozvedela plno dobrý vecí...Možno spravím len jednu veľku rekonštrukciu. Alebo založím úplne nový blog, do ktorého dám časť vecí odtialto. Neviem...naozaj neviem. Ak by ste mi nejako poradili, bola by som velice povďačná:)
Mala by som začať konečne aj dopisovať nejaké tie poviedky. I keď ich nikto nečíta, možno začne vtedy, keď to budem najmenej čakať. Ach...zase tie moje sny :D
+jeden pekný country song od Younga...a že je to kus chlapa♥
To by bolo asi všetko z mojej strany.
Majte sa krásne, aspoň tí čo mi ostali verný ;)

Prečo vlastne snívam?

4. března 2012 v 20:53 | Taylorova99 |  Ostatné poviedky

Poviedka, ktorá mala ísť samozrejme do súťaže u Ann, no termín som samozrejme nestihla...čo je mi znovu ľúto a znovu sa trápne ospravedlňujem, za svoju neschopnosť. Ja mi naozaj ľúto ako to skončilo a je to aj moja vina. Som si toho 100% vedomá. A ďakujem za konečná hodnotenie Ann ;)

A teraz už k poviedke (ktorú si dúfam aspoň niekto prečíta, pretože moje prognózy sú mizivéa môžem za to samozrejme ja, pretože moja aktivita na blogu je FUUUUUUUUUUUUU...a pretože, pretože...)


Prečo vlastne snívam?

Pretože je to súčasť mňa. Niečo na čom každý deň trvám. Viem, viem, je to príliš adolescentné snívať deň čo deň, lenže mne tieto nikdy nesplnené a nereálne blbostičky prinášajú záplavu endorfínu pre moje srdiečko a mozog. A nie sú to len obyčajné sny...nie sú to ani sny, kde mám veľkú kopu peňazí, za ktoré si kúpim milión päťsto topánok, päť luxusných áut, charakter a prácu. Sú to sny a predstavy, ktoré sa nikdy nedokážu splniť a predsa majú svoje krásne čaro.

Tak by som Vám teda rada predstavila jeden môj obyčajný deň spríjemnený snami.

Už je ráno...už počujem mamu ako otvára dvere a na tvári cítim jazyk môjho psa. Nikdy, teda skoro nikdy, nevstávam bez tohto rituálu. Už vtedy začínam snívať.

Krásne by bolo otvoriť oči na podnet slnečných lúčov, ktoré mi svietia priamo do ksichtu. Spamätať sa z toho, že ležím v úplne cudzej manželskej posteli, v krásnom cudzom dome. A kde je sakra ten chlap, ktorý ležal vedľa mňa? Robí predsa kávu, ktorý mimochodom nepijem, iba v pyžamových nohaviciach, pretože vrchnú časť jeho pyžama mám na sebe nahodenú ja. Po dlhšom vylihovaní a vydávaní "vstávacích vzdychov" by prišiel, oprel by sa o zárubňu dverí a milo sa usmial.

"Liev preboha kedy si si naposledy strihal nechty?" By bola určite prvá veta, ktorá by zo mňa vyšla.

"Včera, prečo?" Ruku by si dal pred tvár skúmal by rohovinu vyrastajúcu zo svojich prstov.

Z nádejnej konverzácie musím narýchlo odísť, pretože mama tie dvere naozaj otvorila a Bruno mi naozaj začal oblizovať tvár. S nespokojným výrazom a zjavnou nechuťou a ešte s maminým napomínaním, nakoniec vstanem. Rýchlosťou blesku nahádžem do tašky nejaké knihy, spravím rannú hygienu, oblečiem sa, obujem sa a vychádzam z bytu priamo do výťahu...

Čo keby sa výťah zasekol? Teda čo keby som privolala suseda a on by sa zasekol so mnou? To by bolo vzrúšo. Hlavne keby ma potom pozval k nim domov na čaj. Predstavivosť mi už pekne začína pracovať, no musím ju trošku tlmiť, pretože mi nabúra sleď myšlienok pripravených na test, hneď na prvej hodine.

Cestou do školy, keď snorím vo vrecu a hľadám mp3, ktorej následnej rozmotávam slúchadlá, ktoré si vkladám do ušú a vyhľadám si obľúbenú pesničku, si dávam aby som nesnívala veľmi, pretože dnešný vodiči sú menej ohľaduplný a neberú ohľad na snívajúcich ľudí...oni Vás normálne zrazia na strede cesty!!!

Započúvam sa do Müllerovej pesničky.

"Nikdy v tom istom meste,

a keď v tom istom meste,

nech je teda aspoň tma...

Nikdy vo svojej posteli,

a keď vo svojej posteli,

šialene miluj ma..."


Pospevujem si text, no nie moc nahlas, aby náhodou okoloidúci ľudia neprišli na to, že majú dočinenia s trošku labilným človekom.

A čo keby som na okamih zavrela oči, ešte hlbšie sa vryla do textu a Rišovho zamatového hlasu, potom tie oči otvorila a oproti mne by kráčal sám majster? Prišiel by až ku mne (tomu sa hovorí náhoda doriti!!!) a naznačil mi aby som si dala dolu slúchadlá. Ja stále v pomykove, by som iba zírala na jeho obrí zjav. Keď by som konečne prišla na to, čo odo mňa chce a keby som to náhodou aj pochopila a dala si tie veci preč z uší spýtal by sa: "Slečna neviete náhodou kde je nejaký prijemný bar?"

"Máte na mysli niečo nóbl alebo niečo pre ľudí s obyčajnými príjmami?"

"Ja som tiež obyčajný človek s obyčajnými príjmami." Uškrnul by sa. V očiach by mu hrala radosť, ktorú by som spozorovala aj cez slnečné okuliare.

"Nie...Vy ste Boh." S miernim začervenaním by nakoniec zo mňa vyšlo.

"Je pekné, že to o mne tvrdíš, ale Boh určite nie som." Úsmev na tvári by mu zotrvával stále.

"Tak aspoň poloboh."

"Príma sa...Tak teda neviete o nejakom bare?"

"Čo by som nevedela. Len mi nedá nespýtať sa. Čo robí slávny Richard Muller v mojom meste? A prečo sa pýta práve mňa? Prepáčte, ale som riadne v pomykove."

"Pretože by som si rád posedel v nejakom príjemnom podniku práve s vami slečna. Teda ak by Vám to nerobilo problém."

"Nerobilo, lenže ja musím ísť do školy." Vzdychla by som si.

"Ale ja som Richard Müller."

"A pekne toho využívate."


"Doriti!" Slušne zanadávam...Ktorý idiot nedal kameňom a iným neživým veciam nohy?


"Meggie učila si sa?" Zvreskne na mňa spolužiačka.

"Ani moc nie." S neprítomným výrazom a monotónnym hlasom jej odpoviem.

Keby tak niekto prišiel a vyslobodil ma z tejto nudnej časti môjho dňa.

A ďalší menší sník je na svete.


Išla by som na vecko. Viete, prírode proste nerozkážete...a močovému mechúru tiež nie. Keď by som konečne prekonala tú dlhú cestu k úľave na nie až tak verejných miestach by ma niečo zarazilo.

"Dofrasa! Títo muklovia niekedy fakt nevedia čo znamená slovo hygiena." Ozvalo by sa z prostrednej kabínky.

"Prepáčte sa pánske záchody sú inde. Tu ste na dámskych."

"A ešte ma budú aj buzerovať. Slušný človek sa tu nemôže ani v kľude vyšťať." Už by som aj trošku tušila o koho by mohlo ísť (veď je to predsa môj sen).

Keď by sa dvere záchodu rozleteli (ako to má dotyčný v záľube), zbadala by som môjho vysneného nereálneho chlapa.

"Meggie?"

"Uhm...a ty si ma ani nespoznal!" Pohoršovala by som sa nad Snapovým nedopínajúcim a dokonalým uvažovaním.

"Prepáč! Vieš, že teba by som spoznal hneď. Teda iba keby sa mi chcelo tak strašne šťať ako teraz. Skús to brať ako ospravedlnenie." Uchechtol by sa.

"Skúsim." Urazene by som zabodla svoj pohľad do zeme.
"Vedel by som o jednej veci, ktorá by mohla tento malý incident odčiniť." Anjelsky a zároveň lišiacky by sa mi zahľadel do očí.

"Snape! Ja nie som lacná štetka, chlapče." Povedala by som úplne prirodzene, bez chochmesu.

"Myslel som, že ma máš rada."

"Áno, až veľmi." Prikývla by som hlavou a on by sa jednoducho a tak špeci usmial.

Opatrne zatrasiem hlavou aby som nenarušila "pokoj" vyučovania, keď profesor a jeho vysvetľovanie inseminácie prasiat je určite dôležitejšie ako nejaký Severus Snape.


Vyučovanie sa obvykle končí 14:10 a ak po mňa náhodou nepríde otec (v poslednej dobe som strašne zlemračela) tak idem domov peši a to buď so sprievodom spolužiačok, alebo s kamarátkou mpétrojkou v ušiach. Dnes je ideálny deň pre druhú možnosť a skutočnosť dva. Slúchadlá si narvem asi do mozgu a oni sa aj tak rozhodnú vypadnúť. Pár krát ich zatlačím do ucha a zvolím vhodný výber interpreta. A teraz by sa mohlo stať asi toto.


"Je zaujímavé, že taká fanúšička Garyho Sinisa nepočúva jeho hudbu." Zakričal by mi ktosi do ucha a blízko pred tvárou by sa mi zjavil ksicht Sinisa. Ideálna šanca vlepiť mu nehoráznu pusu. No ja som dievča slušné a aj celkom hanblivé.

"Budem za úprimnú. Vašu hudbu nepočúvam skoro vôbec a jediné čo ma na nej pobaví ste vy a vaše tanečné kreácie." Z huby by sa mi vysypalo pár "milých" slovíčok.

"Ďakujem za veľmi pozitívne vysvetlenie." Zrýchlil by krok a už by bol pár metrov predo mnou.

"To neznamená, že nezačnem." Dobehla by som ho (samozrejme, že by mi to chvíľku trvalo) a chytila za rameno. To by bol pocit!!!

"Nezačneš." Trucovito by sa vyhýbal môjmu pohľadu.

"Myslíte, že by som niekedy sklamala Garyho Sinisa?"

"Ja neviem. Ľudia si schopný všetkého."

"Nie takéhoto hriechu." Uškrnula by som sa a začala čítať z jeho očí.

"Uverím až vtedy, keď ma o tom presvedčíte."

"Poznám pár prístupných a pár neprístupných metód."

"Sme už dospelý, nič neprístupné nás nemôže obmedziť." Obaja by sme vedeli kam mierime.


Zašramotím kľúčom vo dverách bytu a oddávam sa vôni domova. Pár hodín strávim úplne živočíšnymi činnosťami ako je jedlo a učenie, hygiena, perina a hlavne posledná časť môjho bdelého snenia.

Ľahnem si do postele s pocitom "Aký bude zajtrajšok?". To bude asi jedno...hlavne, ak ten zajtrajšom bude.

Dovolím si ešte jeden príjemný sen pred oslobodzujúcim spánkom.



Ležala by som v tričku "Richard Müller" zakrytá perinou a obklopená plyšovými hračkami, keď by som začula lahodné a nebeské zvuky saxofónu, jemné bicie, rytmus basovej gitary, ďobanie do synťáku a scatovanie jedného slovenského jazzmana. Až by mi bolo ťažko otvoriť oči a iba by som počúvala text:


"Oblek mi je trochu tesný

myslím, že som poriadne zmužnel.

Páni v našich rokoch majú

ešte stále úspechy u žien..."


Pesnička, ktorá pre mňa nesie kopec príťažlivých vecí. Kopec vecí týkajúcich sa mužov.

Potichučky by som si pospevovala text. Hlavne tak aby som neprerušila majstrov pri svojom umení.

Potom by s ľahkosťou a zároveň s nevýslovnou silou (nevedela by som túto skvelú chvíľu opísať) by prišlo saxofónové sólo a Žáčkové tanečné kreácie. Zostali by sme úplne sami a samozrejme saxofón. Pod rukami by som žmolila paplón a naplno vnímala jeho prítomnosť (nie paplónovú).

A potom by som spokojne zaspala...


A spokojne zaspím, vyčerpaná celodenným snením.
Presne pre toto snívam!