Únor 2012

1. Weird things you do when you’re alonge.

16. února 2012 v 20:59 | Taylorova99 |  Kecám
+ link Petra Lipu. V klipe aj Michal Žáček ako anjel hore bez ♥

Rozhodla som sa, že si dám nejaký takýto challenge. Ako niečo na čo budem môcť písať "krávoviny". A verte či nie teším sa:)
Takže môžeme začať.
Veľa podivných vecí ja robím, ale o tých najpodivnejších (najviac najpodivnejších) pomlčím z dôvodu mojej osoby. Inak sú to také obyčajné činnosti ako spievanie (čo robím aj na verejnosti, najlepšie na hodine ekonomiky!), hrám na gitare a poriadne nahlas aby susedu šlak trafil (a to si kúpim elektriku!), počúvam Lipu a iných skvelých a poriadnych hudobníkov (áno slovenskej národnosti! Veď je to naše a je to aj dobré...výnimky samozrejme sú), škaredo a po sediačky tancujem za notebookom (to robím vlastne aj teraz) a robím ešte veľa vecí, na ktoré si buď teraz nespomeniem alebo ich napísať nechcem, pretože už som spomínala, skazili by mi "dobrú" povesť. A tak ďalej...zajtra sa tešte na ďalší čelendž oničom s niečim ;)

TOP photos

11. února 2012 v 13:57 | Taylorova99 |  To čo spolu súvisí
Obľúbené fotky, fotky fotené mnou či niekym úplne iným, fotky s ľudmi na ktorých nezabudnem:)
Niektoré sú upravené a niektoré nie.

Niečo o ďalších nezmysloch

10. února 2012 v 19:04 | Taylorova99 |  Kecám
...a tak som sa zobudila vedľa Petra Lipu, ktorému rozkrok zakrývala iba prikrývka...
A preto dnes počúvam Lipu, možno aj pre to, že Vždy keď idú maturanky mestom alebo aj pre to, že moje obľúbené sax sólo je z Balada o 4 koňoch, ba možno, že Raz do týždňa mám erotické sny (napr. ako ten dnešný, keď sa zobudíte, teda furt snívate, veďla úžasného jazzmana a kukáte na seba, v hlave okno a z výrazov dokážete vyčítať vetu:"Bol aj sex?" No ten sen bol teda velice zábavný).
Keď si zmyslím čo som asi robila takto pred týždňom(viem to na chlp presne). Práve som stála v Brne na vlakovej stanici a čakala na EC do Bratislavy. A veru, že tento výlet do Brna bol fajný. Boli sme sa pozrieť na DOD na VFU univerzitu. Veľký zážitok O_o(už vieme koho máme pototo aby ste sa tam dostali, týmto zdravím pána prodekana D. :D)...Hlavne, keď všade počujete dabingové hlasy(prepáčte bratia, ale mne Vaše hlasy vážne pripomínajú niečo takéto). Zhrniem to. Brňáci sú fajn!:))
Čo by ešte stále za spomenutie? Že o mesiac a hŕsku dní máme písomnú maturitu? A to asi nie...
Proste žijem!
A nie som Pán v najlepších rokoch, pretože to môže iba LIPA!;))
Tento článok nenesie žiadne ponaučenie, ani životné kréda.
Je taký od SRDCA ;)

Tam kde sa to všetko končí a aj začína

7. února 2012 v 17:43 | Taylorova99 |  Ostatné poviedky
...a tam všetci raz skončíme...
Ďalšia poviedka do SÚŤAŽE u ANN na tému KONEČNÁ
A ďalšia možnosť kedy môžete vybrať jedného súťažiaceho v tejto ANKETE a zahlasovať za neho. Ja by som bola samozrejme rada ak by ste zahlasovali za mňa;))
A tu je súťažná poviedka:


"Nejako mi je nepohodlne." Pomyslím si ako náhle otvorím oči. "A je to tu nechutne tvrdé." Sťažujem si. "Čo to mám preboha na sebe?" Obzerám si vlastné telo "obalené" v čiernej látke. "A prečo vlastne ležím, keď som len pred chvíľkou sedela a písala poviedku o niečom absolútne nereálnom?" Čudujem sa svojej aktuálnej polohe a skúšam sa rozpamätať.

Nič...absolútne rozumové vákuum. Skúšam sa postaviť z tejto postele...vlastne ono to ani tak nie je posteľ. Ono to je? Preboha! Veď ja ležím v rakve. A ešte ako spokojne. Určite to bude nejaký fórik jedného z mojich priateľov.

Houby s mákem!!! Rukami sa chytím drevených strán rakvy a zdvihnem sa. To čo zbadám mi vyrazí dych, teda ak ešte nejaký mám. Kráča ku mne skupina uplakaných ľudí, v čiernych odevoch a s vreckovkami vo vačkoch. Skupina ľudí, ktorú poznám viac ako najlepšie.

Hneď ako prídu bližšie k rakve začnú si ma obzerať. Mňa, ležiacu a mŕtvu. S privretými očami, čiernymi šatami, rukami založenými na bruchu. Náročne vyleziem z rakvy (už som vám spomínala, že moja kondička nepatrí k tým najlepším), no moje mŕtve telo zostáva nepohnuto v rakve. Nazerám do tvárí prítomným. Hlavne na mamu. Vidím ju plakať asi po prvý krát, viete...Nie tak ako keď ľudia plačú pri dojímavých filmoch a reláciách, ale tak matersky s výbuchom citov. Oči má opuchnuté, veľmi opuchnuté. V ruke žmolí vreckovku, vytrháva z nej malé kúštičky a vytvára s nich guličky. Presne tak ako ja. Vždy mi za to nadávala. Dotýka sa mi tváre a v kuse si niečo mrmle. Tak rada by som ju objala ako nikdy predtým. Cítila tú jej jedinečnú materskú vôňu a strašne rada by som sa znovu dívala ako sedí v kresle, štrikuje či háčkuje a pozerá pri tom jeden z tých romantických filmov typu "končíme všetky tak isto" .

Otec, postávajúci vzadu, ktorému stekajú po fúzoch slzy, dýcha ťažko. "Dal by som za teba aj život." To mi hovoril vždy pred spánkom, keď som bola ešte maličká a bez problémov. Lenže vtedy som veci chápala úplne inak. Otcove vyhrážky, že ma zbije z varechou, boli pre mňa peklom a reči o tom ako ma má rád, samozrejmosťou. Vždy hovoril, že som najlepšia, vždy ma pred všetkým chránil, vždy sa kvôli mne obetoval a vždy si ma zastával. Vlastne presne tak ako správny otec.

Moji priatelia, ktorý ma vo veľa veciach podržali, hodili mi záchranné koleso...robili presne to čo má priateľ či kamarát robiť. A ja som ich zasa rada rozosmievala a stále hovorila. "Hej ľudia! Jeden kútik k uchu, druhý kútik k uchu a už sa smejete!" A oni sa naozaj usmievali čo bolo pre mňa to najkrajšie. Strašne rada som spomínala na okamihy strávené s nimi. Hlavne na tie trápne, pretože na tie sa najlepšie spomína.

Nemôžem zabudnúť na ostatok rodiny. Na všetkých, ktorý so mnou prežívali moje detstvo, vymýšľali mi rôzne prezývky a dávali mi rady ako úspešne prejsť tŕnistú cestu životom.

Títo všetci postávajú obďaleč mojej rakvy. Plačú, smrkajú, upriamujú na mňa pohľady, dotýkajú sa ma a ja nič necítim! Len veľký smútok, že už ma viac nepozdravia, neobjímu ma, nezasmejú sa na mne, nepovedia "Meggie kde berieš toľko energie na ten úsmev?" a ja len myknem plecom, že to mám asi dar od Boha. Vidíš, na to sa ho hneď ako ho stretnem spýtam. Možno by bolo dobre zavolať mu, veď predsa taký Boh má fúru práce.

Pri všetkých týchto mŕtvych myšlienkach si ani nevšimnem ako sa miestnosť vyprázdni a ľudia si postávajú pred kňazom, ktorý začne rečniť. Niečo o tamtom, niečo o hentom. Proste čokoľvek o mne.

Potom sa ozve hudba. Presne tá akú som si priala. A tak len postávam pri mame a s nutkaním chytiť ju za zrobenú a predsa len jemnú ruku, počúvam.


"Pozri sa na mňa, aký som mŕtvy,
nemám už krídla, chvost, ani plutvy.

Odchádza ďalší vlak z tvojho depa,
umrel som náhle, tak mi to prepáč."


Spomínam ako som už dávno tvrdila, že táto pesnička mi bezprostredne musí hrať na pohrebe. Bolo to samozrejme zo žartu. No aj ten pochabý a nezmyselný žart sa raz určite stane skutočnosťou. A stal sa...

Rakvu s mojim telom a s plačúcim sprievodom vynášajú von k pohrebnému miestu. Do vykopanej jamy vložia moje osamelé telo, zakryjú ho a nahádžu na neho kvety. Ešte posledný krát sa po modlia, utrú si slzy, prehodia pár slov, možno si ešte raz na mňa spomenú a odídu. Pozerám na ich chrbty a vnímam tú hnusnú náladu samoty, ktorej predtuchu som cítila už dlho.

"Tak a máš to za sebou." Otočím sa za tým známym hlasom.

"Snape? Vy ste snáď všade." Vyletí zo mňa.

"My si predsa tykáme." Žmurkne na mňa. Presne tak ako to poznáte.

"Prepáč. Úplne mi to vypadlo. Vieš pri týchto "jednoduchých" situáciách akosi strácam pojem o tom s kým sa rozprávam."

"Ako sa cítiš?"

"Mŕtvo?" Nečakané, že?

Spokojne pokýva hlavou. V bielom habite vyzerá atypicky úžasne. Aby ste si nemysleli, jeho vlasy majú stále jeho prirodzenú farbu.

"Ideme?" S úsmevom mi podáva ruku.

"Kam?"

"No predsa hore." Prstom ukáže na modré letné nebo. "Hádam si si nemyslela, že tu budeš strašiť stále." Takže stále ten sarkastický Severus. Aspoň jedno pozitívum dňa.

Svoju ruku vložím do tej jeho. Telom mi prejde príjemný vánok, okolo je len beloba a vonia to tam po aviváži akú používala moja mama. Nohy sa nám dotknú mäkkého povrchu a obaja v bielych rúchach prejdeme pred zlatú bránu.

"A sme tu." Usmieva sa od ucha k uchu.

"Kde?"

"Na konečnej."

Zvraštím obočie, ako že nechápem.

"Tak kde všetko končí a kde sa niečo nové začína."

Dvere sa pomaličky otvárajú a mi obklopený nebesami vchádzame dnu.

"Stále to nemôžem pochopiť."

"Nie si jediná, ale ver mi, že ti tu bude dobre. Lepšie asi nie, ale dobre určite. Konečná má svoje osobité čaro." Ruku mi pritiahne k svojim ústam a pobozká ju.

"Bude." Súhlasím a s úsmevom sa oddám nebeským potešeniam KONEČNEJ.