Září 2011

Nefunkčné prútiky ma už začínajú štvať

29. září 2011 v 20:58 | Taylorova99 |  Kecám
To som sa pekne dlho neozvala*kričí z rohu miestnosti a je celá červená* a áno je to moja chyba. Nechcelo sa mi...nemala som čo zverejňovať a nemala som ani nápady(a ja chcem dopísať tú Grimmauldovo námestie)
No nič, nebudem sa predsa ospravedlňovať a sťažovať sa na život(čo som Mac?):D
Dnes ma potešila jedna vec, jedna úplná maličkosť(ale fakt, že malá). Liev Schreiber bol v jednom slovenskom denníku. A to je čo povedať, pretože som už dávno snívala nad tým, že by sa tom jeden článoček s ním mohol vyskytnúť, alebo nie? Ide predsa o najbúlvarnejší denník na Slovensku, v ktorom píšu iba nepotvrdené a svinsky zlé veci o ľuďoch, ktorý to čo "urobili" by neurobili nikdy(možno:D). No nebolo to nič zlé, každopádne sem ten článok dám, keď sa mi dostane pod ruku čas a USB kábel od tlačiarne:D
A teraz k nadpisu:) Neznášam sny, keď som "čarodejník" a nefunguje mi prútik a ja to tak veľmi potrebujem! Napríklad dnes. Vchádzala som do mojej bývalej školy. Vchod vyzeral tajomne a ja som sa bávala vojsť. Po prehováraní som nakoniec vošla a nebolo tam nič zlé. Na pravej stene bol akýsi väčší "bankomat" a ktosi mi povedal, že ak si pomyslím na nejakého človeka výjde z tej vecičky. Jediné čo mi napadlo bol Ivan Tásler. PUK! Tásler vyšiel z "bankomatu", chytil ma a začal so mnou tancovať. No lenže s Ivanom vyšli z bankomatu aj nejaký traja týpkovci(súdiac podľa výzoru nejaký úchyláci) a začali chodiť za nami. S Táslerom sme si chceli užiť našu intímnu chvíľku a chceli zaliesť do triedy, lenže týto týpkovci nám boli stále v pätách. Otvorili sme dvere triedy a ja som ich nejakým zaklínadlom chcela zamknúť. Lenže trt makový! Ten prútik nefungoval(a ani neviem ako sa mi zjavil v ruke). Do triedy vošli týpkovci a začali ma obchytkávať. Táslera som nechala v triede a utiekla preč. Znovu som bola v stupnej hale a proti mne stála skupina ľudí na čele s nejakou ženou. Chceli nás asi zabiť a tak som si znovu pomyslela to čo ma prvé napadlo. Voldemort a Severus. PUK! Z "bankomatu" vyšli dotyční a prišli k nám. Severus mi elegentne hodil čísi prútik a začali sme bojovať. Teda oni začali, mne ten spastačenec znovu nefungoval. A tak som sa zobudila:D
Už som si zvykla na tieto "potíže":))
To by bolo asi tak vše čím som Vás chcela unudiť. V priebehu víkendu sa budem snažiť tiež niečo nudné vymyslieť;)
Majte sa krásne a rýchlo si na niekoho pomyslite, možno sa vynorí z neďalekého bakomatu:))

Silver Fox

18. září 2011 v 15:18 | Taylorova99 |  ostatní-men
Aby som to upresnila:D Silver Fox...ide o mužov, zrelých, niekedy až prezretých. Proste o takých, ktorý ma vždy vedeli zaujať a šediny im dodali na "šmrnci" a hlavne charizme. Ponúkam Vám výber z hercov, ktorý majú ako tak šediny a sú aj tak(možno viac) úžasný.

1.Alan Rickman
Vek:65 rokov
Moja dokonalá predstava vyspelého a staršieho muža s charizmou, nádherným hlasom, očarujúcim spôsobom. Napísala by som sem toľko vecí, že si na ne ani nespomínam:D Proste moje NO.1(to bolo asi predvídateľné):)

SB Nogwarts

17. září 2011 v 14:51 | Taylorova99 |  Blogy
Dlho som uvažovala nad spriatelením s týmto blogom a konečne to aj zrealizovala.
Ide o blog zaoberajúci sa výlučne Potterom so skvelými článkami a poviedkami. Jednou s adminiek je aj Ann Taylor, ktorá medzi moje SB blogy patrí a som veľmi rada, že vedie aj tento blog ešte s jednou adminkou, čo je zaručená kvalita:)
Niečo malé pre Vás:

Model Rickman?

17. září 2011 v 11:45 | Taylorova99 |  Alan Rickman
Všetko je možné...teda bolo:D
Nepoznám rok tejto skvelej udalosti(na ktorej som chýbala), ale fotka je 100%. Keby bol v dnešnej dobe nejaký seriorský model, Alan by určite vyhral:)
Bol on niekedy NeSexi?

Má 19 a stále sníva

14. září 2011 v 21:40 | Taylorova99 |  Kecám
Resp. 19 som mala 12 Septembra:D Ale lenivej Meggie sa nechcelo napísať:)
Snívať ako snívať. Nie snívať sny v noci cez spánok, ale snívať aj keď bdieš. To je na mne asi to naj. Okrem toho, že som dokonalá, báječná...ale to iba v tých pozitývnich snoch. Inak som úplne obyčajná a predsa aj výnimočná(ako každý) a ľudsky sprostá:) Asi tak by som sa charakterizovala, možno :D
Inak som svoje narodeniny nejak obzvlásť neoslavovala. Neopila som sa, čo je teraz u niektorých mladých v móde a dokonca som sa ani nenafetovala(doprčic nezapadám do kolektívu:D)
No najväčší darček bol nenahraditeľný koncer Riška Mullera, ktorý bol ozaj najlepší+ Dan Bárta, ktorý bol tak skvelý, až bol báječný. Richard zaspieval skvelé pesničky za sprievodom jeho kapely, ktorá bol úžasná a do ktorej som sa zamilovala. Saxofón, flauta, ktorých pánom bol Michal Žáček, lahodili mojim ušným bubienkom. Perkusie boli také skvelé, že sa viac už nedalo. Klavírista Viliam Vitéz krásne dopinkával celé čaro koncertu. Bicie boli taktiež super. Basová gitara spolu s elektrikou boli také dobre, až som si myslela, že si tých pekných ujom odnesiem domov. Vlastne ja by som si domov odniesla všetkých, boli by neviditeľný a každú voľnú chvíľku(stále) by mi hrávali krásne pesničky a ja by som bola šťastná a rada, že mám okolo seba neviditeľných ľudí na čele s Riškom.
Bárta spieval ako Boh a tak isto vyzerali aj jeho tanečné kreácie. A keď spievali Tlakovú Níž spolu s Richardom, srdce sa mi zastavilo, no škoda, že sa znovu rozbúchalo(ten Liev to proste musel dokaziť:D)
Všetko bolo tak ako malo byť a koncert som si náležite a ešte viac užila ako sa patrí, s tichými emóciami a s úsmevom:)
Inak v škole je fajn, pomaly sa rozbiehame. Strašenie maturitou je na dennom poriadku a ja to už pomaly prestávam vnímať a miestami si myslím, že by som to mohla zvládnuť(znovu tie sny:D)
Nenapadá mi ako by som mala ukončiť tento článok tak Vám iba prajem krásny zvyšok večera a hlavne SNÍVAJTE častejšie ako PREMÝŠĽATE:))
Majte sa krásne
Vaša "Mullerovská" Meggie:)

Holá holáááá škola volá

4. září 2011 v 22:37 | Taylorova99 |  Kecám
Prisámbohu, že takto ma každé ráno bude budiť moja mamina...Prežijem. Keď som to vydržala doteraz, prečo nie? Jediné čo ma mrzí(toto už nikdy možno nepoviem), že tam idem posledný rok. Všetko bude dobré...okrem maturity, ktorej sa obávam(a neobmäkčia ma reči, že je to bola malina...proste sa bojím)...Ale tú hádam nejako zvládnem a bude to zase olrajt:) Potom zase výška, ďalšia výška, ďalšia výška(berte ako vtip):D Jedna mi bohato bude stačiť, ale nikto nevie čo sa zo mňa "vykľuje"....
Týmto krátkym článkom som chcela iba povedať, že držím palce všetkým, ktorý idú zajtra, po prvý krát či už viac krát, do školy:) Všetci vykročme tou správnou nohou:) Hlavne KEEP CALM and STUDY:))

Od zajtra...zase vstávam s úsmevom na perách:)
Majte sa krásne
+Všetci sa zajtra vidíme v Rokfortskom exprese:) Zaberám si kupé pri učiteľskom vozni(Severusova prítomnosť sa zíde vždy:D) a pozývam všetkých na čokoládove žabky:))

Papier s písmenkami 0.8

3. září 2011 v 1:29 | Taylorova99 |  CSI LV 2 séria
Hurá*skáče od radosti*:D Konečne som dopísala ďalšiu časť. Chcela som to stihnúť ešte do konca prázdnin.
Hádam si to ešte niekto prečíta a moju snahu ocení(medaila to byť nemusí:D)
Prajem peknú zábavu.


Dva dni. Dva skurvené, nudné dni som len tak ležala v nemocnici. Keď ráno prišiel lekár v sprievode chechtajúcich sa sestričiek na vizitu, potešila som sa. A ešte viac som sa potešila správe, že môžem ísť domov, v mojom prípade do práce. Nebolo to so mnou vážne. Nedošlo k žiadnemu úrazu, teda ak nepočítam moju psychiku a to, že muži a ich obyčajné priateľské dotyky sa mi hnusia.
Len čo som vyšla pred nemocnicu a stopla taxík, vytiahla som mobil a skontrolovala neprijaté hovory. Nič...načo by mi niekto volal? Nepotrebujú ma. Nepotrebujú vedieť ako sa mám, či som v poriadku a či ma náhodou pustili z nemocnice? Nepotrebujú...Zavolali by mi jedine vtedy ak sa to týkalo práce. Určite, keď sa objavím na prahu dverí a jeden z mojich kolegov "ucíti" moju prítomnosť, zarazí sa a bude so mnou jednať ako s novorodencom.
Taxík zastavil, dala som tomu prepotenému chlapíkovi peniaze a prešla po kamennom chodníku, ktorý lemovali zvädnuté kvety. Zaprela som sa do železných ťažkých dverí a otvorila ich. To čo sa stalo ma oslabilo. Fyzicky a aj psychicky.
Práve bol obed, takže väčšina ľudí tu nebola. Sedeli v známych reštikách, dávali si burgery a spomínali na udalosti zo začatého dňa.
Pomaly som sa došuchtala do našej spoločenskej miestnosti s televíziou, videohrami, zarámovaným hmyzom a z veľa vecami, ktoré sa Grissomovi už nezmestili do kancelárie. Nebol v nej nik...teda skoro nikto. Okrem Kepplera. Sedel chrbtom ku mne a ani si nevšimol, že niekto vošiel.
"Ahoj." Strhol sa a fotku, na ktorej bolo dve osoby, si schoval do zadného vrecka.
"Je tu ešte niekto?" Spýtala som sa a malú cestovnú tašku, ktorú mi Grissom priniesol na začiatku môjho "skvelého" pobytu, som položila k nohe stola.
"Nie. Všetci sú v teréne a ešte sa nevrátili." Pokrútil hlavou a postavil sa. Až teraz som zbadala aký je vysoký. Ten čo ma napadol takýto nebol...Prestať! Zakríkla som sa a prestala porovnávať. Keppler by to nikdy nespravil. Utíšila som svoje druhé ja a nemo na neho pozerala.
"Dnes ta pustili?" Pokývala som hlavou.
"Nemala si sem ísť, si dosť bledá a určite slabá." Obzrel si ma.
"Som v pohode." Odvrkla som a naďalej ho sledovala.
"V poriadku." Uškrnul sa. "Nechcela by si ísť na obed? Určite si hladná." Nemám rada, keď niekto konštatuje a hlavne, keď ide o moje potreby. Ale teraz som nemala námietky. Bez slov som zodvihla tašku, otočila sa a išla.
Našli sme si stôl pri okne a čakali na čašníčku. Po chvíľke sa prišuchtala staršia pani, na ktorú sa Keppler žiarivo usmial.
"Jeden steak s hrnolčekmi pre mňa a..."
"Pomarančový džús." Výhražne na mňa pozrel, ale nemal námietky.
Mlčky sme sedeli. Obaja nemysleli na nič iné, iba ako začať konverzáciu a ako sa dosť k tomu "nemocničnému dotyku".
"Chceš o tom hovoriť?" Spýtal sa a hral sa s rožkom kockovaného servítku.
"Neviem...Niekedy áno a inokedy nie. A rozhodne o tom nechcem rozprávať tu." Vrhla som pohľad smerom na skupinku kamionistov, ktorý si nás bajočkom obzerali a sem tam utrúsili nejakú poznámku. Musím vyzerať hrozne...
"Daj tomu čas." V čas som verila aj ja.
"Nechápeš...nechápeš ako sa cítim, keď to musím rozprávať? To poníženie, že som sa nevedela ubrániť?!" Hlas sa mi podivne zatriasol. Zhlboka som sa nadýchla a pohľadom prebodávala Kepplera.
"Prepáč." Namrzene zdvihol hlavu aby sledoval moje rozhorčenie.
"Len sa neospravedlňuj a hlavne ma neľutuj. O to nestojím. Vieš ten dotyk..."pokýva hlavou, že rozumie."...nebolo to tým, že by mi to bolo nepríjemné. Len to vo mne vyvolalo nebezpečie a myslela som, že sa to znovu opakuje." Vydýchnem a sledujem čašníčku ako sa k nám blíží s táckou Kepplerovho jedla v jednej a mojím džúsom v druhej ruke. Tresne nám to na stôl a neochotne si hneď vypýta peniaze. Keppler jej podá bankovku a ona naštvano odchádza. Asi nemá dobrý deň...Možno ju tiež niekto znásilnil...
Bez slov sa venujeme svojej objednávke, iba občas jeden z nás zakašle a poobzerá sa okolo seba. Keď Keppler nahádže do seba aj posledné zvyšky mäsa a hranolčekov, s úsmevom sa na mňa pozrie.
"Ideme?" Postaví sa a ja ho nasledujem. Pri dverách sa jemne opriem o jeho rameno. Nestane sa nič...Žiadni zlý pocit. V duchu sa pousmejem a spoločne kráčame k autu.
"Mám Ťa odviesť domov?" Spýta sa, keď si zapíname pásy.
Neodpoviem hneď. Znovu začínam rozmýšľať. Radšej si odpočiniem doma, než pozerať do tvári ľuďom, ktorý sa na mňa pozerajú tými smutnými očami a ľutujú ma. A začína na mňa padať aj únava...po dlhej dobe.
"Domov." Zavelím.
Znovu žiadne slová. To čo chcel so mnou prebral. Ďalšie slová sú pre neho asi zbytočné. No ja by som sa tak rada rozprávala...s ním. Už mi prestala vadiť jeho prítomnosť. Dokonca je príjemná. Sledujem ako poklepkáva po volante a očami sleduje semafór.
Auto odstaví ku krajnici, natiahne sa cezo mňa a otvorí mi dvere.
"Nechceš...ísť dovnútra?" Ticho sa spýtam a pomaly vystupujem z auta.
"Potrebuješ si oddýchnuť. Ja by som ti len prekážal." Uškrnie sa a zavrie dvere. Naštartuje vozidlo a odchádza. Bez rozlúčky, bez poďakovania za obed. Asi chcem moc od chlapa, ktorého priority sú len práca, práca a práca.
Z kabelky volovím kľúče a pomaly odomykám, rozmýšľajúc nad milostným životom Kepplera. Prichádzam na to, že je jediný, ktorý ma priviedol na iné myšlienky...vlasne je jediný, s ktorým som odvtedy bola. Kľudne to mohol byť aj Grissom, Cath či Greg. No nebol...bol to Keppler.
"Krucinál." Skoro sa šmyknem na porozhadzovaných dopisoch, ktoré sem hodila tá doterná poštárka, čo vždy chce nejaké drobné.
Účet, účet, upomienka, účet...anonym. Ten otvorím prvý, tak akčne ako to poznám s tých filmov.
No na film sa to naozaj začína podobať. Rôznorodým písmom povystrhovaním z novín, na bielom papieri svieti "Kedy si to zopakujeme? Dúfam, že čoskoro".
List mi padá z rúk a s ním aj moje iné myšlienky o tom, že môže byť aj krajšie. Nemôže.

Pol hodinu mi trvalo, lež som naštartovala auto, odviezla sa až pred kriminálku a hodila "tú vec" pred Grissoma. Pinzetou ho otvoril a v momente ho mal prečítaní.
"Chce Ťa len postrašiť." Prevráti očami a ja premýšľam nad tým, kedy ho stihli uniesť mimozenšťani a preinštalovali mu myšlienky. Toto by normálny a starostlivý Grissom nikdy nepovedal.
"Darí sa mu to." Zazerám na toho iného Grissoma. Toho, ktorého nepoznám.
"Pokoj. Sám to zanalyzujem Odloží pinzetu a postaví sa. Pomaly ku mne prikráča a chytí mi ruky.
"Bojím sa..."
Mlčky mi pozrie do očí a tuho ma obíjme.
"Vieš čo teraz najviac chcem?" Zašepkám do jeho naškrobenej košele.
Jemne pokrúti hlavou.
"Aby som nezaspávala sama..." Odtiahnem sa a uprene mu pozriem do očí.
"Budem pri tebe." Chytí mi ramená a ja viem, že ľudia sa menia behom sekundy. Teraz je to ten pravý Grissom, nie ten čo ho uniesli "tí z hora".