Rada naťahujem:)a stále neviem, či prežije, alebo si ho zoberie teta Smrť:)
Ani sa za ním neobzriem a pomaly kráčam ďalej od človeka, ktorý mi práve ublížil a najhoršie je, že ani o tom nevie. Meggie teraz na to nemysli, sústreď sa hlavne na Dona. Buď mu oporou a mysli iba na neho. Pomaly kráčam ulicou a nevnímam svet okolo. Konečne prídem domov. Bez Dona je tu tak prázdno. Akoby nešiel prúd, keď ho najviac potrebujete.
Prídem do izby a zvalím sa na posteľ. Nemám chuť na prezliekanie a pobyt v kúpelni. Môj výzor mi je ukradnutý. Unaveným telom mi koluje krv spomienok. V pamäti sa mi vynárajú scény z hororových filmov, na ktoré sme sa s Donom tak radi pozerali. On sedel na zemi a ja na pohovke, vždy pri nejakej krvavšej, nervydrásajúcej scéne mi chytil ruku. Taký je môj veľký brat ochranca. Pripadá mi to akoby som bola jeho dieťa. On mi nahradzuje matku a aj otca. Za to čo robí si nezásluží to, čo práve teraz prežíva. Znova sa rozplačem keď si spomeniem na jeho krištáliky v očiach ako v ten moment opúšťajú svet.
Mobil začne vyzváňať a ja až podskočím ako môže niečo tak malé spraviť taký randál.
"Haló?"
"Mám prísť?" Bojím sa doktorovho neistého hlasu.
"Za desať minút som tam." A zavesím.
Don sa prebral a s ním aj bolesť. Chce aby mu niekto pomohol pretripeť ju.. Niekto kto by ho chytil za ruku a povedal: " Spolu to zvládneme." Lenže v túto chvíľu tu nikto nie je. Všetci na neho zabudli. Čo by dal za to keby sem prišiel nejaký človek, hoci aj jeho nepriateľ.
Aj tak sa nikto neukáže a ty budeš stále zatínať zuby od bolesti a ticho od nej skuvíňať.
Z vešiaka zdrapnem kabát a bez ostatných vecí ako sú kľúče a veci podobné vyjdem von.
Autom by sa mi ísť nevyplatilo keďže nemocnica je iba o päť blokov ďalej tak idem peši. Myseľ mám prázdnu ako vákum. Žiadny Mac a iné indivída mi ju nezapratajú.
V nemocnici je ticho, počujem iba pípanie prístrojov, ktoré potvrdzujú život. Pani na informáciách mi chce niečo povedať, no ja ju odignorujem a idem ďalej. Vtrhnem do jeho izby. Očiach mu horí ľad, ale aj tak sa usmeje.
"Si v poriadku?" Spýta sa ma.
"Prosím? To sa pýtaš ty mňa? Don si zdravý?" Medzi rozprávaním si sadnem na kreslo oproti jeho postele.
"Okrem toho, že..." Som tam rada, že počujem jeho hlas, ktorý ma upokojuje a dáva signál, že je všetko v poriadku. A aj tak nie je...Don sa začne celý triasť, prístroje sprevádza dlhé pípnutie, čiara zostane vodorovná a opakuje sa to čo sa stalo pred dňom. Do izby sa prirútia ľudia a opäť oživujú a ďalej...ďalej si to nepamätám, ale akoby som mohla, keď som sa postavila a ako v tranze odkáčala preč. Som obyčajný zbabelec. Prečo? Nechcem sa pozerať ako sa trápi? Nechcem mu byť oporou, lebo viem, že umrie? Nechcem s ním strácať čas? Nie! Moja prítomnosť spôsobuje všetkým ľudom iba zlo. Najradšej by som sa zavrela do atómového krytu a tam prežila svyšok svojho nudného života. Nikdy som netúžila byť populárna, len som túžila mať pri sebe ľudí, pre ktorých by som aspoň niečo znamenala, ale tých teraz strácam. Vlastne mám iba jedného možno dvoch, ale nechcem si fandiť.
Sadnem si na obrubník. Slzy padajú na chodník a vytvárajú malú riečku, ktorá sa spustí ako vodopád do kanála, presne ako môj život.
Pristaví sa pri mne čierne auto. Dúfam, že je to nejaký obchodník s bielym mäsom, alebo nejaký vrah. Normálne by som mu bola vďačná.
Otvoria sa dvere a v nich. No kto by tam tak mohol byť? Samozrejme chlap, kvôli ktorému sa s polovice trápim.
"Nastúp si." Usmeje sa na moju uslzenú tvár.
"Nie, pôjdem račej pešo, nemám chuť sa rozprávať." Pokrútim hlavou.
"Na to ani nemysli, dnes si už odmietla moju pomoc."
"Nie som vec." Som pripravená na odchod. Keď v tom Taylor vybehne z auta chytí ma do náručia a vhodí do auta.
"No vidíš a ani to nebolelo."
"Keby si bol jemnejší mohlo to byť aj príjemné." Prečo teraz nemyslím na Dona, ale na jeho? Pred očami mi umiera brat a ja si tu flirtujem s chlapom.
"Myslíš takto?" Nahne sa, prv ma pohladí po líci a potom ma po druhý krát v živote pobozká. Si hlúpa, že sa dáš opantať vždy tým istým človekom a skočíš vždy na tie isté triky.
